Stojac v tme

zahľadel sa na hviezdy,

na žiarivé nebeské cesty,

na  krásne žiarivé dámy

nedokáže ich dostať z hlavy, 

pomyslel si

„Prečo sa nemôžem dotknúť hviezd?

 Veď je toľko smerujúcich ciest, tie by ma zaviedli,

aké by to len šťastie bolo?

 Byť na nebi, s nimi lietať, veriť a spievať

s nimi sa zobúdzať, mraky z nebies rúcať

s nimi dúfať, s nimi líhať, vyčerpaný únavou zívať.

Pozerajúc k nebesám

zacítil sa tak sám,

pocítil, niečo čo nevie opísať,

čo nevie vysvetliť, čo nevie do slov vpísať.

Zneistený vlastnými pocitmi,

zostal stáť v tme ako jediný,

ten istý a predsa tak  iný.