3000
Dom snov
Kope vás múza
Profile picture for user stefanie261994@gmail.com
01.12.2022 - 22:09
2
8
73

Dom snov

DOM SNOV

 

        

 

Hovorí sa, že domy vraj majú dušu, podobnú tej ľudskej. Dušu domu je možné cítiť najmä keď je dom opustený. Nerušia ho duše ľudí. Dom Smithovcov v mestečku Sun Valley dušu mal. Stál na kopci, ticho a osamelý, pochovaný v temnote. Záhrada vôkol neho zarástla burinou a divým brečtanom.

         Napriek tomu, že bol opustený, každý večer sa rozsvecovali okná a aj z diaľky bolo počuť ponurú klavírnu hudbu, akoby tam niekto bol a hral.  Hral hudbu večnosti, v neodolateľnom tichu navždy stratenej minulosti. Miestni obyvatelia sa domu vyhýbali. Hovorili, že tam straší. Iba z diaľky videli každý večer v dome svetlo, tajomné svetlo, akoby v lese horeli lampáše. Dom ľudí odpudzoval, ale zároveň aj bytostne priťahoval. Vznikli o ňom historky, ktoré sa šírili po Sun Valley, historky, ktoré poznali nielen dospelí, ale aj malé deti. Rodičia deťom hovorili, že je neradno chodiť k domu na kopci a deti ich poslúchali. Tak dom chradol, ale nikdy neprestával byť živý...

 

         Sára sa v noci strhla z bolestného sna. Prebrala sa v tom najhrozivejšom momente, obliata potom, s rýchlo tlčúcim srdcom. Hľadela s hrôzou dopredu, oči dokorán. Dotkla sa srdca, aby sa ubezpečila, že žije, hoci túžila byť mŕtva. Z očí sa jej vyvalili bolestivé slzy. Napriek tomu spomínala na sen, ktorý bol dokonalou ozvenou minulosti. Hoci sa to stalo už pred rokom, znovuprežívala tú udalosť, akoby sa to dialo práve teraz. Nikdy sa z toho nevyliečila a bola si istá, že sa nikdy ani nevylieči. Rana na duši bola hlboká a čerstvá. Snívalo sa jej o jednom zimnom večeri. V aute bolo teplo, sedela za volantom a šoférovala. Jej päťročná dcérka sedela pripútaná vzadu v aute. Snehové vločky padali rovno do skiel auta a cesta bola pokrytá poľadovicou. Sára dúfala, že sa čím skôr dostanú domov. Nerada cestovala v noci, ale bola navštíviť priateľku Hanu a bolo jej tam tak dobre, že sa nevedela odhodlať odísť skôr. Dcérka Anna si potichučky hmkala uspávanku, ktorú jej každú noc spievala. Bola už unavená. Sára akurát zabáčala na zákrutu, keď sa odrazu stalo naraz viacero vecí. Do cesty jej skočila srna. V úľaku sa pokúšala zabrzdiť, ale nestihla ho, vrazila priamo do srny a predné sklo sa popukalo. Auto dostalo šmyk, prerútilo sa cez cestu dole kopcom. Sára skričala, ale nestihla nič urobiť. Auto vrazilo do stromu, udrela sa do hlavy a upadla do bezvedomia.

         Vtedy sa zobudila z hrôzostrašného sna, reálnej nočnej mory. Vstala z postele a išla rovno do kúpeľne. Ovlažila si tvár studenou vodou a pozrela sa sama sebe do bezodných očí. Nemohla viac plakať. Všetky slzy už preplakala. Vrátila sa do izby, zapálila nočnú lampu a zo stolíka zobrala fotografiu seba a malej Anny, spolu s manželom Henrym. Priložila si ju k srdcu a premáhala vzlyky. Ani po roku sa nespamätala zo svojej straty. Mnohokrát sa pýtala - Prečo som prežila? Prečo neprežila Anna? Prečo som radšej nezomrela, keď som navždy stratila Annu? Nepoznala odpovede na tieto srdcervúce otázky. Muž ju opustil po pol roku, čo ich dcérka zomrela. Nedokázal sa jej dívať do očí. V duchu jej po celý ten čas vyčítal, čo sa stalo a aj ona sa utvrdila v tom, že za to mohla len a len ona. Teraz Sára siahla po liekoch, položených na nočnom stolíku a zapila ich pohárom vody. Potom si opäť ľahla, no predtým ešte skontrolovala budík. Zajtra skoro vstáva a čaká ju dlhá cesta, z Londýna až do dedinky Sun Valley, ktorá stála na hranici so Škótskom. Po lieku sa jej podarilo rýchlo a výdatne zaspať.

 

         Cez jesenné listy sa predieralo ranné slnko. Trblietalo sa pri dotyku rosy. Sára vstala o šiestej. Nachystala si výdatné raňajky s kávou a snažila sa zabudnúť na svoj sen. Teraz musí myslieť na to, čo ju čaká, nie na minulosť. Sára pracovala vo firme, ktorá sa venovala peňažnému odhadu starých alebo starožitných nehnuteľností. Dostali objednávku od majiteľa sídla v Sun Valley, ktorý žil už dlhé roky v Amerike a konečne sa rozhodol chátrajúci dom predať. Ešte posledný raz sa pozrela na mapu, ktorú si so sebou pre istotu brala, aj keď mala v mobile nainštalované GPS. Opustila dom, ktorý stál pri jazere, nasadla do auta a vyrazila. Cesta mala trvať niečo cez štyri hodiny.

         Keď sa po piatich hodinách ubytovala v jedinom hostinci, ktoré Sun Valley malo, cítila sa unavená zo šoférovania. Chcela sa zložiť a ísť sa pozrieť na dom, aby sa mohla čím skôr dostať do postele.

„Na dovolenke?“ Spýtal sa jej hostinský, územčistý, tučnejší muž s prívetivou tvárou a plešinkou na hlave.

„Vlastne nie,“ pokrútila hlavou, „som tu pracovne. Idem obhliadnuť dom na kopci.“ Povedala.

         Hostinský sa na ňu zvláštne zadíval. Premeral si ju od hlavy po päty a zatváril sa odmietavo.

„Tam by ste chodiť nemala.“ Poznamenal vážne, keď jej podával kľúče.

„A prečo nie?“ Čudovala sa. Všimla si jeho obozretný pohľad a odhadovala, čo odpovie.

„Ten dom nie je dobré miesto. Všetci to tu vedia.“ Prezradil jej. Sára sa nad tým mierne pousmiala. Vedela, že v malých mestečkách majú radi povery.

„Ja nerozlišujem dobré a zlé miesta. Tu ide o prácu. Ten dom má veľkú hodnotu.“ Trvala na svojom. „Ale ďakujem vám za upozornenie.“ Dodala a zobrala si kľúče. Hostinský jej ich nevoľky podal.

„Naozaj by ste tam nemala chodiť,“ zašomral si, keď ju videl odchádzať, ale ona sa viac neotočila.

         Potom ako sa vybalila a vzala si so sebou len to potrebné, odišla z hostinca. Prezerala si dedinku a jej okolie. Nič jej na nej neprišlo zvláštne. Naštartovala a zamierila von zo Sun Valley. Dom stál na kopci, ktorý sa vypínal nad mestečkom. Chvíľu hľadala cestu k nemu, nakoniec ju však našla. Vyviezla sa na kopec a zastavila pred veľkou kovovou bránou, ktorá ohraničovala pozemok domu od lesíka. Nad ňou sa skláňalo búrkové nebo. Tu nebolo ani kúsok svetla, všetko zakrývali husté, mliečnosivé mraky. Sára si zobrala so sebou všetko potrebné, zamkla auto a podišla ku bráne. Na chvíľu sa otočila a uvidela z kopca na mestečko v údolí a pomyslela na slová hostinského.

„Poverčivý blázon.“ Pokrútila hlavou, podišla k bráne, vytiahla starý kľúč z kabelky a bránu otvorila.

         V tej chvíli sa jej zdalo, akoby ňou prešla zvláštna energia. Vietor jej pred zrakom z ničoho nič rozvial listy a ona pocítila vôňu starého dreva, mokrého lístia a kovu. Vkročila na zarastenú cestičku, ktorá kedysi bývala štrková, a predierala sa cez zarastenú záhradu, ktorá kedysi hýrila farbami a tvarmi, teraz iba prežívala pod náporom dažďov. Takto kráčala asi päť minút, kým pred seba uvidela stáť dom, odhadom postavený v dobe viktoriánskej éry. Bol veľký, steny mal postavené z hnedých tehál, až na maličkú vežičku napravo aj na ľavo, kde boli steny sivé. Matné poloblúkové okná a veľké dubové dvere predstavovali jedinú cestu von, alebo dovnútra. Sára pred ním zastala a premerala si ho. Odhad ceny domu už mali. Na nej bolo teraz vojsť dovnútra a oceniť všetko, čo sa v ňom skrýva, od obrazov, po sochy, nábytok a knihy. Chvíľu sa na dom dívala, s úctou k jeho veku a predchádzajúcim majiteľom. Potom podišla k veľkej dubovej bráne, vložila do nej starodávny kľúč a dvere otvorila.

         Okamžite v nose pocítila pach staroby, zvlhnutých stien, starého dreva a kníh. Ocitla sa v kedysi veľkolepej hale, teraz opradenej starobou. Stlačila vypínač a luster nad jej hlavou sa rozsvietil. Uvidela veľké schodisko a začerneté, kedysi biele steny. Pred sebou zbadala nábytok pokrytý igelitom - veľká červená čalúnená sedačka rovno oproti dverám a v strede kruhovej haly drevený okrúhly stolík. Sára sa naň zložila, vzala do ruky mobil a zošit a pustila sa do práce.

         Hoci bolo už pol tretej, práca jej ubiehala od ruky. Za celé poobedie stihla spraviť obývačku s knižnicou a pracovňou. Chystala sa, že na dnes už odíde oddýchnuť si, keď náhle začula čosi šokujúce. Ozvenu detského smiechu na poschodí a dupot krokov. Ustrnula na mieste v hrôze a prekvapení. Jediná racionálna možnosť bolo, že sa jej to všetko muselo iba zdať. No aj tak sa rozbehla do haly a zadívala sa na schodisko, aby sa ubezpečila, že sa jej to iba nezdalo. Stála tam ako socha, uši nastražené a dúfala, že už nič nebude počuť. No v tom opäť začula detský smiech, tentoraz oveľa bližšie.

„Haló!“ Ozvala sa slabo. „Haló, kto tam je?“

         Nikto sa neozýval. Pomyslela si, že je najvyšší čas, aby odišla, keď sa s ňou psychika takto zahráva. Hostinský mal možno pravdu. Nie, neverila, že by dom bol strašidelný. Mala však pocit, že jeho ponurý vzhľad, osamelosť múrov a ticho v nej vyvolávajú najhoršie strachy a možno že aj halucinácie. Bola by sa obrátila a rovno prešla ku dverám, keby odrazu nezbadala, ako ktosi prebehol k začiatku schodiska na poschodí. Preto zdvihla zrak a v momente stratila dych. V srdci ju čosi zovrelo, až sa jej nedalo nadýchnuť. Tam, hore na schodisku, stálo malé dievčatko v slávnostných červených šatách. Vlásky malo dlhé a plavé, tváričku anjela a dívalo sa priamo na ňu. Nebolo to len tak hocijaké dieťa. Bola to Anna. Sára si myslela, že stráca pôdu pod nohami a jej sny sa jej vymkli z rúk. Toto predsa musí byť sen a ak aj nie, je to dokonalá halucinácia. Bola však taká lákavá, že sa jej náhle nechcelo vôbec odísť. Najmä keď dievčatko stojace na schodoch zvolalo:

„Mamička. Poď za mnou. Chcem ti niečo ukázať.“ Zavolala na ňu spevavým hláskom.

         Sára privrela oči, do ktorých sa jej nahrnuli slzy. V hrudi ju čosi zvieralo, dych jej nevystačil. Napriek tomu oči po chvíli otvorila a spravila váhavé kroky k svojej dokonalej halucinácii, splnenému snu aj obávanej nočnej more. Spravila prvý krok na schodisko, potom ďalšie a sledovala dcérku, ako jej podáva ruku. Keď bola hore, so slzami v očiach sa k dievčatku sklonila a dotkla sa ho, aby dcérku pohladkala. Bola skutočná, z mäsa a kostí. Podala jej ruku, lebo dievčatko ju niekam volalo. V úžase a bolestivom šťastí sa ním nechala viesť. Dievčatko ju previedlo prvým poschodím k posledným dverám naľavo. Stlačilo kľučku a Sára vošla dnu.

         Najprv ju oslepilo slnko. Potom, keď zažmurkala, uvedomila si, že stojí v nádhernej záhrade. Záhrada bola veľká a nezdalo sa, že by bola ohraničená múrmi stien. V jej strede stál nádherný javor, z ktorého práve opadávali červené listy. Na ňom bola zavesená hojdačka, ku ktorej sa dievčatko roztopašne rozbehlo. Sadlo si na ňu a začalo sa hojdať.

„Mamička, poď za mnou,“ volalo ju a ona napokon spravila tých pár krokov záhradou a cítiac v srdci bolesť aj radosť, začala dcérku hojdať. Všetko to bolo neuveriteľné, ale ona i tak uverila, pretože uveriť chcela. Nebolo nič na svete, po čom by túžila viac, ako po svojej dcérke.

„Dcérka, ľúbim ťa,“ pošepkala jej, keď si obidve ľahli pod strom do mäkkej trávy a objala ju. Hladkala ju po vláskoch, vychutnávajúc si každý kúsok jej prítomnosti. Bola taká šťastná a príjemne unavená, že zadriemala s dcérkou v náručí.

 

         Zobudila sa na chlad, ktorý pocítila na svojom tele. Sálal odspodu a premŕzal jej telo až na kosť. Zmätene otvorila oči a uvidela nad sebou šedivý strop. S hrôzou si uvedomila, že jej náruč je znovu prázdna. Zľakla sa a do očí jej vyhŕkli slzy.

„Anna...“ Hlesla a postavila sa na vratké nohy. Rozhliadala sa po zanedbanej, takmer prázdnej izbe. Po Anne ani po nádhernom strome neostali ani stopy. Chytila sa za hlavu, akoby sa chcela presvedčiť, že sa jej to všetko iba nezdalo. Nedokázala viac byť v tej nesmiernej prázdnote, preto sa rozbehla preč z izby, dole po schodoch až k dubovej bráne. Zobrala si narýchlo veci so sebou, zamkla dom a plačúc sa ponáhľala cez záhradu. Pri behu párkrát spadla. Keď konečne otvárala kovovú bránu a nasadala do auta, vydýchla si. Bolesť bola priveľmi ostrá. Videla svoje malé dievčatko, ale všetko to bola len lož, len halucinácia. Utrela si tvár od sĺz a naštartovala.

         Keď vkročila do hostinca a išla si vypýtať kľúče, hostinský sa na ňu skúmavo zadíval. Premeral si ju od hlavy po päty a zbadal, že je veľmi rozrušená. Býval v tomto mestečku po celý svoj život a nikdy sa neopovážil do domu na kopci. Dostal dôkaz, že je dobre, že tak urobil.

„Ste v poriadku, madam?“ Opýtal sa, hľadiac do jej rozrušenej tváre.

„Čože?“ Spýtala sa, akoby ani nevnímala jeho otázku.

„Či ste v poriadku,“ odvetil pokojne, „vyzeráte rozrušene.“ Poznamenal.

„Ach, to nič nie je,“ krútila hlavou a načiahla sa po kľúč. „Je už veľa hodín. Som len unavená.“ Dodala, vzala si kľúč a ponáhľala sa do izby. Keď tam bola, zamkla dvere a zviezla sa popri nich dole na zem. Hlavou sa oprela o dvere a sťažka dýchala. Už do toho domu nevkročí. Nikdy viac, sľubovala si, keď si líhala do postele, zvláštne vyčerpaná.

 

         Sára takmer celú noc prebdela. Vracali sa jej spomienky na osudnú noc a na najhoršie obdobie jej života. Darmo si hovorila, aby sa tým nezaoberala, tie myšlienky prichádzali ako otravné muchy. Vlastne nie, boli skôr ako osy, ktoré ju bodali priamo do srdca. Ráno vstala skoro. Hoci si minulý večer sľúbila, že do domu viac nevkročí, bolo čosi silnejšie v nej. Čistá túžba uvidieť opäť Annu a stráviť s ňou pár prchavých chvíľ. Vedela, že Anna je mŕtva a nikdy na duchov neverila, ale nemohla sa vzdať nádeje, že ju uvidí. Preto keď o siedmej ráno schádzala dole a hostinskému odovzdávala kľúče, nevadilo jej, že už takmer deň aj pol nič nejedla. Prahla po čomsi inom, ako po obyčajných ľudských potrebách.

„Dnes takto skoro?“ Oslovil ju hostinský.

„Chcem to mať čím skôr za sebou,“ zaklamala.

„Dávajte si pozor, madam.“ Vystríhal ju. „Prídete dnes večer?“ Spýtal sa.

„Prídem, samozrejme,“ sľubovala. „Zatiaľ dovidenia.“

         Keď Sára opäť stála pred kovovou bránou vedúcou do záhrady, musela prekonávať popud ujsť a vyhnúť sa bolesti. Bolo v nej však čosi silnejšie, nevyslyšaná túžba byť opäť so svojim dieťatkom. Kráčala divou, osamelou záhradou rýchlo ako pomätená. Vôbec nerozmýšľala nad tým, čo a prečo sa jej to deje. Nevedela, že sa rúti do nebezpečenstva. Dom stál na svojom mieste, tichý a pochovaný v tme, ako sny v jej srdci. Keď bola blízko, zbadala, že okná na dome sú zažaté. Počula aj tichú, ľúbeznú klavírnu hudbu, ktorá sa jej niesla k ušiam. Zľakla sa, či tam náhodou niekto nie je. Uvažovala, že by sa mala vrátiť domov a na toto všetko jednoducho zabudnúť. Dom bol však lákavý. Lákal ju svojim temným kúzlom, prísľubom šťastia aj bolesti. Preto otvorila dvere a vkročila dovnútra, nevediac, že z domu už nikdy viac nevyjde.

         Dom ju privítal svetlom a nádherou. Žiadne zatuchnuté steny, len krásny a honosný príbytok. Zaostrila na schody v naliehavom očakávaní. Uvidela svoju dcérku. Boľavo sa na ňu usmiala a vybehla hore po schodoch za ňou. Anna ju chytila za ruku a viedla ju do miestnosti so stromom. Keď boli vo vnútri a Sára uvidela strom, premkol ju strach. Na najvyššom konári nebola zavesená hojdačka. Tá bola preč. Viselo tam pevné lano so slučkou. S hrôzou sa zadívala na Annu, ktorá na ňu radostne pozerala.

„Mamička, však chceš byť navždy so mnou?“ Spýtala sa jej.

„Miláčik,“ vzlykla Sára a sklonila sa k dcérke, „navždy.“ Prisľúbila jej. Vtedy Anna pustila jej ruku a tichým krokom sa vybrala k stromu. Veľavýznamne sa zadívala na lano a potom na mamu.

         Sára náhle pocítila skľučujúci strach. Dívala sa raz na dcérku, raz na lano a do očí sa jej drali slzy. Spomínala na prvé týždne po nehode. Bola v nemocnici so zlomenou nohou a pár zlomenými rebrami, ležala a po ničom netúžila viac ako po tom, aby jej utrpenie niekto ukončil. Keď sa dostala z nemocnice a k tomu všetkému cítila na sebe vyčítavé pohľady Henryho, rozmýšľala nad samovraždou. Keďže Sára nebola veriaca, smrť pre ňu nepredstavovala opätovné stretnutie s dcérkou, ale len ukončenie utrpenia. Práve preto to nebola schopná urobiť. No teraz videla Annu, mohla byť s ňou a cesta, ktorú jej ponúkla ju síce mala zbaviť života, no zároveň navždy zviazať s dcérkinou prítomnosťou. Dívala sa na usmievajúcu sa Annu, ktorá stála priamo nad lanom. Zhlboka sa nadýchla a podišla k stromu. Chytila Annu za rúčku, no v tom si uvedomila, že to nedokáže spraviť. Nedokáže sa zabiť. Veď predsa nemusí. S Annou tu môže ostať navždy aj tak.

„Nemôžem to urobiť, Anna,“ zašepkala a objala ju. „Ale sľubujem, že odtiaľto neodídem.“ Hovorila. Chcela si dcérku pritúliť ešte pevnejšie, v tom však pocítila čosi zvláštne. Anna jej v náručí ochabla a hlava jej ovisla. S hrôzou sa zadívala na dievčatko, ktoré bez pohybu odpočívalo v jej náručí. Oči malo zavreté a z jej úst nevychádzal žiaden dych.

„ANNA!“ Skríkla bolestne a zobrala ju do náručia. „Anna! Preber sa!“ Žiadala ju. Anna sa však nehýbala. Bola mŕtva. S bolesťou tak silnou, ako pekelné plamene, si kľakla s dcérou ku zemi a nariekala. „Nie, prosím, vráť sa...“ žiadala. V tom si uvedomila, že objíma vzduch. Jej dcéra bola preč, preč bol aj strom, ktorý ponúkal vykúpenie v podobe povrazu so slučkou. Čo by teraz dala za to, aby mohla zvrátiť svoje rozhodnutie a prijať Anninu ponuku?

         Keďže už nič neostalo, ozval sa v jej tele pud sebazáchovy. Chcela ujsť od toľkej bolesti, vrátiť sa domov a na toto všetko zabudnúť. Preto vstala na nohy a rozbehla sa domom, utekala z izby, dole schodmi až k bráne. Otvorila ju a vybehla von. Utekala ponurou záhradou, ale čím bližšie mala byť autu, tým vzdialenejšie bolo. Nedokázala sa k nemu dostať. Vždy, keď sa ocitla pred kovovou bránou, čosi sa stalo a ona stála na začiatku, pred bránou domu. Keď sa to opakovalo po piaty krát, z bolesti vykríkla. Nebolo možné, aby sa dostala von. Siahla do vrecka po mobil, ale nemala žiaden signál. Rozmýšľala nad tým, že hostinský vie, že je tu, a keď nepríde, pôjde ju hľadať. Nič sa jej nestane. Musí v to len veriť.

         Sára privrela oči. Počúvala ponurú klavírnu hudbu znejúcu z domu. Bolo jej chladno, tak predsa len vkročila dovnútra. Išla pomaly z haly do hudobného salónu. Zbadala, že klavír hrá, akoby ktosi neviditeľný stláčal jeho klávesy. Stihla si všimnúť, že na klavíri je položená malá zbraň. Sára nevedela, odkiaľ sa tam vzala, ale začala sa báť. Nedokázala porozumieť tomu, čo sa jej deje. Dom bol skutočne prekliaty. Strašilo v ňom. Požieral duše ľudí a ona odtiaľto možno nikdy neodíde. S beznádejou si sadla za klavír, ktorý odrazu prestal hrať. Navôkol sa rozhostilo ticho, ale v tom tichu zaznieval šepot hlasov ľudí. Sára sa pozrela navôkol a uvidela vôkol seba stáť priesvitné postavy odeté v bielom. Bolo ich veľmi veľa. Skôr, než sa stihla preľaknúť, uvedomila si, čo jej postavy hovoria. „Musíš to urobiť. Urob to. Nikdy neodídeš...“

       Sára si bezmocne vydýchla. Nemala už nič, žiadnu nádej. Preto siahla po zbrani položenej na klavíri. Z očí sa jej vyvalili slzy, tak ich zavrela a predstavila si svoje dievčatko. Zadúfala, že keď to urobí, je ešte nádej, že ju uvidí. Priložila si hlaveň zbrane k lebke a stlačila spúšť. Tichom domu sa ozval výstrel. Sárino mŕtve telo padlo dole na podlahu. Mala strašidelne otvorené oči. Z hlavy jej vytekala tmavá, červená krv.

         Na dome zhasli svetlá a hudba ustala.

 

         Na druhý deň, keď Sára neprišla, sa hostinský odhodlal ísť k domu na kopci. Pred bránou uvidel stáť jej auto. Obozretne kráčal záhradou, až sa dostal k domu. Dom stál ponuro, ticho a temne, tak ako po celých päťdesiat rokov. Hostinský vošiel opatrne dovnútra a zavolal Sárino meno. Nikto sa neozýval. Preto prešiel do hudobného salóna. Nič nevidel, len piáno mlčky stojace na svojom mieste. Ešte párkrát zakričal na Sáru, ale nikto mu neodpovedal. Zberal sa, že odíde, keď náhle na schodoch uvidel stáť ženskú postavu. S hrôzou v nej spoznal svoju mŕtvu manželku. Vystierala k nemu ruku a usmievala sa.

„Poď za mnou, Will.“ Oslovila ho vábivo. Chvíľu váhal, no nakoniec nemohol inak, ako sa k nej v úžase vybrať. Keď sa dotkol jej ruky, viedla ho dopredu a on nevedel, že z tohto domu viac nikdy neodíde.

 

Comments

Pridať nový komentár

Ahoj. Bude aj pokračovanie?

Viac o autorovi

Počet príspevkov:
2
Počet nazbieraných
13
Všetky príspevky od autora

Príspevky, ktoré by sa vám mohli páčiť