Pridám sa do diskusie, a ako inak, v súlade so svojimi pocitmi. Často mlčím, lebo nemám čo povedať. Mnohé príspevky, hlavne tie veršované, nie sú krásne ani prosté, ale skôr prostoduché, tra-la-la, tak nejako. Nenesú v sebe prekvapivé spojenia slov či prekvapivé idey, neprinútia ma zastaviť sa, vrátiť sa o riadok-dva, prečítať si ich znovu a zamyslieť sa. Prešumia okolo mňa takmer bez stopy.
Krásne a s citom opísaná udalosť, ale bez akejkoľvek odbočky, aspoň náznaku, že slová, ktoré čítam, nie sú všetko, že zmysel za nimi a vedľa nich prekračuje rámec napísaných viet, je zápisom v denníku (neraz ufňukaným, ľútostivým), nie umením. V Smutnej jari, napríklad, je pekná atmosféra, pôsobivá posledná veta, ktorá pekne ukončuje kruh, ale ja som zvedavá, nestačí mi prežiť známy pocit (všetci máme babičky, alebo sme o ne už prišli, taktiež máme podobné zážitky a spomienky na ne...), chcem po náražke na tajomstvo, o ktorom vedeli len ony dve, dostať viac, aspoň trošku, niečo načrtnuté, naznačené...
No, rozpísala som sa. Teraz odpoviem na otázku, i keď mojou prirodzenosťou nie je reagovať... Vkladám sem svoje texty zo zvedavosti, aj to už len na nejaký čas. Testujem záujem. Vychádza mi to tak, že zakaždým vyvolám rozpaky (čo ma teší). Svoje veci vkladám aj inam, na LitWeb, kde sú reakcie iné (čo ma teší), no a ešte ich mám u seba, kde nie sú žiadne, lebo som komentáre zrušila (čo ma teší). Z toho aby sa jeden vysomáril...
Pekný deň všetkým a neberte sa tak sakramentsky vážne:)
Pridám sa do diskusie, a ako inak, v súlade so svojimi pocitmi. Často mlčím, lebo nemám čo povedať. Mnohé príspevky, hlavne tie veršované, nie sú krásne ani prosté, ale skôr prostoduché, tra-la-la, tak nejako. Nenesú v sebe prekvapivé spojenia slov či prekvapivé idey, neprinútia ma zastaviť sa, vrátiť sa o riadok-dva, prečítať si ich znovu a zamyslieť sa. Prešumia okolo mňa takmer bez stopy.
Krásne a s citom opísaná udalosť, ale bez akejkoľvek odbočky, aspoň náznaku, že slová, ktoré čítam, nie sú všetko, že zmysel za nimi a vedľa nich prekračuje rámec napísaných viet, je zápisom v denníku (neraz ufňukaným, ľútostivým), nie umením. V Smutnej jari, napríklad, je pekná atmosféra, pôsobivá posledná veta, ktorá pekne ukončuje kruh, ale ja som zvedavá, nestačí mi prežiť známy pocit (všetci máme babičky, alebo sme o ne už prišli, taktiež máme podobné zážitky a spomienky na ne...), chcem po náražke na tajomstvo, o ktorom vedeli len ony dve, dostať viac, aspoň trošku, niečo načrtnuté, naznačené...
No, rozpísala som sa. Teraz odpoviem na otázku, i keď mojou prirodzenosťou nie je reagovať... Vkladám sem svoje texty zo zvedavosti, aj to už len na nejaký čas. Testujem záujem. Vychádza mi to tak, že zakaždým vyvolám rozpaky (čo ma teší). Svoje veci vkladám aj inam, na LitWeb, kde sú reakcie iné (čo ma teší), no a ešte ich mám u seba, kde nie sú žiadne, lebo som komentáre zrušila (čo ma teší). Z toho aby sa jeden vysomáril...
Pekný deň všetkým a neberte sa tak sakramentsky vážne:)