Láska nie je všade, láska nie je nikde... aspoň s takouto "teóriou" žijem (či žila som donedávna). Donedávna som bola presvedčená, že niektoré veci ktoré patria k životu (údajne) sú len pre určitých ľudí, ku ktorým ja nepatrím. A myslela som si, že k nim nepatrí ešte mnoho iných ľudí no žiaľ zdá sa, že som tu v okolí asi jediná. A toto zistenie príšerne, úplne neznesiteľne bolí, pretože láska bola z toho okruhu vecí to najlepšie - ostatné položky na tomto zozname sú omnoho, omnoho horšie...

Ak by som sa v tejto teórii mýlila úplne, vôbec by som sem nepísala tento komentár. Lenže ten okruh ľudí stojacich mimo vecí, ku ktorým patrí ja láska, skutočne existuje. Problém je v tom, že jediný človek o ktorom viem, že tam momentálne patrí, som ja. Ale nemusím byť ani zďaleka jediná i keď o nikom inom momentálne neviem.

Ja viem, že sa vyjadrujem strašne zložito a možno by z toho bola báseň, keby som písala poéziu - lenže nepíšem. Preto sa tiež nevyjadrujem k forme Tvojej básne, ale k obsahu.

Záver: V tomto ohľade nie si sám, ale ja myslím, že na frustráciu nie je dôvod... lásku poznám len z počutia ale podľa toho prináša so sebou toľko problémov, že si hovorím brrr, ako som rada, že som mimo toho okruhu.

Je to veľmi zlý okruh, myslím si.

Jediný problém je v tom, že som mimo neho sama. 

(Fuj, koľko melanchólie, to bude asi tým, že je šestnásty január. :-D)