Tvoja básnička (ináč, celkom dobrá, všimli si to tu i viacerí) ma vyprovokovala k pár poznámkam o živote. Jasné, že nie sú o Tebe osobne, týkajú sa všeobecne toho, čo voláme láska. (Väčšina básničiek všetkých čias sa týka lásky, ... a alkoholu, teda najmä vína, zvlášť odporúčam čínskych básnikov:) Ale k veci: ************************** Vždy ma fascinuje (v živote i v knihách), ako dokáže krehká žena (nemusí byť ani mimoriadne krásna, ani nijak zvlášť inteligentná, ani osobitne charakterná) zo sebavedomého, úspešného, vzdelaného muža, ktorý doposiaľ bral život s nadhľadom a humorom, schopného projektovať mrakodrapy, viesť do boja armádu, riadiť továreň s 3.000 zamestnancami alebo nadzvukovú stíhačku či liečiť chorých ... urobiť za pár dní úbohú trstinu klátiacu sa vo vetre, ležiacu pri jej nohách a žobrajúcu o jej jediný pohľad. Kvôli predstave, že mu bude patriť (povedzme to rovno - že bude chcieť s ním spať), je niekedy muž v krajných prípadoch schopný opustiť rodinu aj svojich 6 detí, zničiť si kariéru vrátane prezidentskej či kráľovskej, porušiť všetky sľuby a záväzky, defraudovať peniaze, brať drogy, dokonca vraždiť alebo si i siahnuť na život. Stačí, ak ho napr. jeho múza odmietne a začne náruživo komunikovať napr. s taktilným erotomanom Ferom zo susednej kancelárie... A pritom ide len o to, aby mal každý Janíčko tú svoju Marienku. Tragédia je v tom, že v tomto stave si tento chudák neuvedomuje, že okolo neho krúžia celé kŕdle láskychtivých Aničiek, Chuanít, Amáliek,... on ich nevníma, on skrátka "nemôže žiť" bez tej svojej Marienky! Je na nej psychicky (ale často i fyzicky) závislý. Presne tak, ako narkoman na heroíne. Rozumiete tomu?