S tým, že človek by nemal byť závislý na ničom, úplne súhlasím. Vôbec nechcem obhajovať závislosť. Závislosť je sviňa. Aspoň závislosť od predmetov. Ale... Keď sa zbavíme všetkého, kde je potom dôvod na ďalšie konanie? Akékoľvek? Prečo vôbec niečo ešte robiť? Keď už nám nezostane nič okrem nás samotných, odpoveď je ľahká: pre seba. Hm... Ono to robenie pre seba sa v poslednej dobe dosť často pretláča do povedomia ľudí. Asi je to odozva na súčasnú „epidémiu“ pocitov menejcennosti a submisivity. Lenže povedzme si to takto, komu je sympatický človek, ktorý má na prvom mieste seba? Prečo aj dnes, pri hlásaní toľkej nezávislosti, ľudia stále padajú dojatím do kolien, keď počujú, ako niekto obetoval svoj život pre kohosi iného? Na závislosť od človeka sa spoločnosť pozerá omnoho lepšie než na závislosť povedzme od cigarety. Pravda, ak tým človekom nie je niekto, kto tej závislosti evidentne nie je hoden, napríklad manžel bijúci svoju manželku (a tá nie je schopná sa s ním rozviesť, lebo je od neho závislá). Ale čo je napríklad všetkými ospevovaná hlboká láska? Nič, iné, než závislosť... A koľko ľudí ju pritom chce. Všetko niečo stojí. Láska stojí slobodu. Úplne slobodný môže byť len ten, komu sú všetci ostatní ľahostajní. V opačnom prípade je spútavaný – spútavaný tým, či jeho city opätujú, spútavaný strachom, aby sa im nič nestalo...