...tak predsa len nie som sama. Ja som tiež začínala s písaním v trinástich, ale boli to príbehy o vlkoch a napodiv som spočiatku vedela, skadiaľ na ne beriem inšpiráciu: Z Londona.:-) To len potom pri tých ďalších som nikdy nevedela prísť na to, skadiaľ na ne chodím.:-)
Opisy vzdialených miest formou cucania z prsta dôverne poznám.:-D Pravda, väčšinou sa snažím naštudovať si toho čo najviac o mieste/jave, o ktorom píšem, ale všetko, čo potrebujem, sa proste zistiť nedá... a vtedy príde na rad fantázia.
Keby som sa aj ja mala po vzore dievčenských románov trápiť, že nemám chalana, tak by som už najskôr bola pod zemou.:-D Lebo ja som chalana nielenže nemala do pätnástich, ale ani doteraz a to mám o necelý týždeň už 22. Aj preto mi tie dievčenské romány pripadali strááášne odveci. Základom je nebrať nič vážne... zvlášť keď vieme, že realita je iná.;-)
...tak predsa len nie som sama. Ja som tiež začínala s písaním v trinástich, ale boli to príbehy o vlkoch a napodiv som spočiatku vedela, skadiaľ na ne beriem inšpiráciu: Z Londona.:-) To len potom pri tých ďalších som nikdy nevedela prísť na to, skadiaľ na ne chodím.:-)
Opisy vzdialených miest formou cucania z prsta dôverne poznám.:-D Pravda, väčšinou sa snažím naštudovať si toho čo najviac o mieste/jave, o ktorom píšem, ale všetko, čo potrebujem, sa proste zistiť nedá... a vtedy príde na rad fantázia.
Keby som sa aj ja mala po vzore dievčenských románov trápiť, že nemám chalana, tak by som už najskôr bola pod zemou.:-D Lebo ja som chalana nielenže nemala do pätnástich, ale ani doteraz a to mám o necelý týždeň už 22. Aj preto mi tie dievčenské romány pripadali strááášne odveci. Základom je nebrať nič vážne... zvlášť keď vieme, že realita je iná.;-)