Pripomenula si mi moje prvé diela, ktoré som písala ešte ako trinásťročná (to čo bolo predtým sa nedá opísať inak, ako somariny bez hlavy a päty). Vášnivé, hlboké lásky, ktoré sa zakaždým končili tragicky...x)) To boli prvé nápady, ktoré som ťahala odkiaľsi z ničoho. Potom to pokračovalo trochu realistickejšími románmi, ktoré sa však ani náhodou neodohrávali na Slovensku, tak ako si spomínala ty.xD New York, Londýn, Paríž, dokonca Tokio...xDD miesta, na ktorých som v živote nebola a opis ktorých som si vážne "vycucala z prsta". Čo tým chcem povedať - tvoj príspevok sa mi fakt páčil, dokonca som sa v ňom našla a nesúhlasím iba s jedinou časťou...alebo aj súhlasím. Vraj dievčenské romány majú pomáhať riešiť problémy - vo mne vyvolali akurát tak predstavu, že ak do pätnástich nebudem mať chalana, patrím akurát tak na smetisko. xDD A dosť dlho som sa tej predstavy držala...približne do tých pätnástich. xPP Inak gratulujem k vydarenému príspevku, prípadne aj poznaniu. Ach, a ešte jedno - v živote sa predsa dejú zaujímavé veci, len treba pozorne sledovať...A ak nie, stále sa dá napísať kniha deptanom človekovi, ktorý je zúfalý z toho, že sa v jeho živote nič nedeje....ehm...xPPPPPP