Videla som, ako si sa zrodil, videla som, ako si rástol. Videla som, ako si takmer dospel. A vedela som, že raz umrieš. No nevedela som kedy nastane ten čas. Prišlo to skôr, ako som očakávala, prišlo to nečakane.
    Po úbohých pätnástich rokoch trápenia a bolesti tu ležíš predo mnou bez života. Pokožku bledú, ako z vosku a studenú ani ľad. Vynášajú ťa von, od tvojej milujúcej matky ktorá ťa neuchránila pred zlou hrou osudu.
    Namiesto tvojich sĺz nad mojim hrobom, tu stojím ja, zahalená v odeve vrany, v odeve smrti. Tu, pred tvojím hrobom padám na kolená so slzami v očiach a sama seba sa pýtam: Prečo práve ty? Ty, čo si mal len kúsok života za sebou a ešte celý život pred sebou?
    Pozerám sa, ako ťa spúšťajú do zeme. Na truhlu v ktorej teraz ležíš skrytý dopadla červená ruža. Ja som ju ta hodila a dívala som sa ako mizne pod hlinou.
    Už som to nevydržala. Odvrátila som zrak a pomaly som kráčala k miestu, kde to všetko skončilo. Na okraj cesty pri útese.
     Keď som tam prišla, mojim srdcom presla ostrá bolesť a znova som sa rozplakala. Už ťa nikdy neuvidím...nikdy ťa už nebudem počuť...nikdy...
     A toto miesto mi ťa bude navždy pripomínať. Toto miesto, kde si posledný krát vydýchol.