"tak trochu punkovej gitary"

Spomínam

v hlučnom tichu

nič iné nevnímam

spomínam

bez oddychu

od prvých farieb

ktoré si pamätám

nástenných malieb

izby kde spal som sám

spomínam na všetko

čím moje srdce

donedávna bilo

pre čo sa mi

tak krásne žilo

spomínam

pamäť svoju

však nerád mám

prečo si pamätám

všetky veci zlé

prečo si pamätám

všetky...

len tie dobré nie

Aj keď vatry veľký oheň

mi telo raz spáli

Aj keď voda dunivá

môj popol roznesie

Aj keď vietor moju dušu rozfúka

a prázdnotou zazíva lúka

Aj keď sa rozpadne celučký svet

aj tak tu kdesi ten cit bude bdieť

Nikto mi nevezme, že som ťa miloval.

ani ty...

ani ten blázon, s ktorým spávaš.

Nikto, mi nevezme ten pocit,

že chvíľu som nebol sám.

ani ja si ho nevyrvem, hoc by som chcel

ani keby som najväčšou zlobou vrel...

A keď už tak nad tým premýšľam

asi som nebol zrodený,

na to aby som bol ľúbený

Mojou úlohou je asi ľúbiť

a utrpenie z iných sňať

nechať sa vyžmýkať

stále sa usmievať...

Keď už to chápem

mám dôvod znovu sa radovať.

Ak mám byť zvláštny

Tak nech to stojí za to

Iným do duše vlievať budem...

vlastné zlato

snáď je ho dosť...

Na tento svet nemal som prísť...

asi som stroskotal

som z inej planéty

a som tu len hosť...