1.
"Ako sa máš?", pýta sa ma. Ja neveriacky krútim hlavou, rozmýšľajúc prečo sa ma to pýta človek, ktorý nevie kto som (tak ozajstne). Pýta sa ma na vec, ktorá ho vlastne ani nezaujíma, pýta sa ma iba preto, aby mohol začať konverzáciu a posťažovať sa mi. Tak štartuje konverzáciu, vždy s rovnakým koncom. Hĺbka ušla.
"Ále, dá sa." Obvyklá odpoveď dáva najavo, že nemám záujem deliť sa o čokoľvek z vnútra, akýkoľvek reálny pocit. Druhá strana je spokojná, dostala vyjadrenie. Viac nepotrebuje, prichádza spŕška nezmyslov, ktoré vážne nikoho nezaujímajú. Farba laku na nechty, farba vlasov, počet orgazmov, domáce úlohy.
"Ách jáj, Tebe sa žije." Ďalšia nezmyselná narážka na to, že dotyčného máme ľutovať. Neverím že dotyčná osoba mala niekedy úprimný záujem o to, čo sa vo mne odohráva.
2.
"Tu si?" No nie, to bude asi iba môj holografický odraz. (Áno som, čo treba?)
3.
Prsatica si razí cestu davom študentov v tmavej zapratanej chodbe na neznámej fakulte ešte neznámejšej bezvýznamnej univerzity. Každému dáva najavo, že existuje.
4.
"Nakupuješ, nakupuješ?" Prípadne nasleduje otázka čo nakupuješ, prečo a ako a za koľko. Nezmysel na nezmysel. Satisfakcia informačného smogu dosahuje maximum.
5.
"Ale je dnes pekne, čo?", nadhodil mladý fúzatý chalanisko, pri stánku s limonádou. Dievča, nie modelkovský typ, ale s charizmou, sa usmeje a odvetí:"veru, dnes by malo byť vidno do večera." Chlapec pokračuje pýtaním sa základných informácií (dĺžka pobytu, účel pobytu, rodné číslo, diagnóza). Pre takéto prípady, by mali ľudia so sebou nosiť kartičky. Dievča z dobrej rodiny, nevediac že sa neovláda, rado odpovedá. Má na sebe, povedzme, dvojdielne plavky, chlapec sa nevie vynadívať na krivky - jemne schované, prispôsobuje svoju konverzáciu okoliu. Neskôr o nej čosi vie, myslí si že ju pozná. A v ideálnom prípade sa o päť rokov rozvedú. Geniálny štartér.
6.
"A aká je u Vás populácia tučniakov?" Konečne zmysluplná otázka, nemá čo dobiehať do svojej nezmyselnosti, je si plne vedomá toho, že je to bohapustá kravina. Odpovedať sa na ňu dá s rovnakým vedomím nezmyselnosti ako všetko vyššie uvedené, ibaže bez zlého pocitu. Bez pocitu, že sa snažíte niečo dokázať. Nezaväzuje nič riešiť, úplne nezáväzný šplech. Ibaže kto má v krajine prehľad o tom, koľko má tučniakov? A kto má prehľad o tom ako sa má? A kto o tom či nakupuje? A kto o tom aké je počasie? A prečo sú farby na národnej zástave v poradí v akom sú?
A kto môže povedať že nič nevie?
7.
A: Ale nám nasnežilo
B: Veru, kto to má odhazdovať?
A: Všakže, šľak ma z toho ide trafiť!
B: Ani tak nie je dobre, ani tak.
A: A tí mladí, nepomôžu a nepomôžu. A pijú!
B: A ten prezident!
A: Ja už ani vlastným deťom neverím!
B: Hady na prsiach!
A: Poštár za prezidenta!
B: Poštár?
A: Áno ten, veď nám nosí dôchodky
B: Veď hej, no nič suseda, idem už dnu, láme ma.
A: S pánom bohom.
B: (krava jedna)
8.
"Ej, ej Janko, ale si zlý chlapec" (kravina, veď je to len dieťa, deti ešte nie sú zlé úmyselne)
A Janko ako zlý chlapec sa vžil do svojej úlohy a just starej babizni s taškou plnou chlastu nepomohol.
9.
Vážení páni, milé dámy, viac - menej nám je jedno čo si myslíte, pretože my máme slovo, tým pádom určujeme tému a rovnako to, čo je správne. Ostáva Vám iba počúvať, a poslúchať. Tiež môžete neposlúchať, ale upadnete do večného zatratenia. Šalom! A vlastne tým pádom akože sme my tí jediní správni, by sme Vás chceli touto cestou poprosiť, aby ste držali huby. Vlastne možno akože Vás neprosíme. Vlastne Vám nič iné neostáva. Tak držte huby alebo skapte.Žerte mrkvy, žerte petržlen, ajtak je to iba vražda! Ste chorí? A unavení? No a čo!
Pssst pospite si ešte, my máme štartéry.
Comments
Pridať nový komentár
Nejako začať treba, prvá veta by mala zaujať.
Pekná štartovacia formulka pri jazde vlakom napr. je: "Slečna, aj vy cestujete týmto vlakom?"
SUPER.
Fíha, zaujímavý príspevok. Ešte si to nechám prejsť hlavou, potom sa vyjadrím. Hádam v utorok alebo stredu, momentálne som mimo domu.
Ale dobrá téma :P
Krásne :)
No. Už. Dobrý čĺánok, má to postreh.
K obsahu. Hej, tiež to nemám rada. Neznášam formálne rozhovory a formálne otázky, preto ak by som sa mala s niekým rozprávať o týchto bezduchostiach, mám tendenciu sa mu skôr vyhnúť. Ale to som tu už tuším kdesi spomínala.
Na druhej strane, čo sa týka starých ľudí (potenciálne časť 7), do istej miery to zas chápem. Ak sa celý deň nemajú s kým porozprávať, potom využijú každú príležitosť. A keďže s ľuďmi, s ktorými prídu do kontaktu, zväčša nemajú asi bližšie vzťahy, začne to a skončí veľmi podobne. Alebo je to aj akousi klebetnou a negativisticou náturou (poohovárať všetkých, posťažovať sa, zglobalizovať pohromy ľudstva...) a to fakt dosť lezie na nervy.
Tou deviatkou si nie som istá. Prednáška? Nejaké oficiálne stretnutie politikov alebo vysokého predstavenstva spoločností?
Istý môj známy balil baby (za onoho času) netradičnými spôsobmi.
Jeho najoriginálnejší výčin prebehol takto:
Z okna bytu na prízemí číhal na vhodný objekt. Keď sa dotyčná priblížila, zavolal na ňu, že je v zúfalej situácii, je doma sám s bábätkom, a nevie mu uvariť krupicovú kašu. V dievčine sa prebudil materinský pud, on ju však čakal pred dverami s prstom na ústach, že bábätko spí. Keď uvarili kašu, priznal sa jej, že je sám doma a nijaké bábätko neexistuje. A tak ju zjedli spolu.
Dnes by to už nefungovalo:
- dotyčná by mala pri uchu mobil a nápadníka by teda nevnímala
- ak by aj náhodou mala minútovú prestávku v telefonovaní, poslala by ho na internet, nech si vygúgli "ako uvariť krupicovú kašu" (lebo ani ona ju nevie uvariť)
- dnes sa preferujú priamejšie spôsoby balenia, napr. "... hej, ty tam, nenudíš sa večer? ... dones kamarátku, budem ťa čakať o ôsmej s kamošom pred barom Extáza. Máš peknú riť ..."
- pekné baby dnes väčšinou peši nechodia - sedia v autách bohatých "sponzorov"
Nerada to hovorím, ale znie to ako pravda. A čo je z môjho pohľadu ešte horšie, tak často sa pozície vymenia - nie chalan balí babu, ale baba chalana. Baby sú dnes stíhačky a chalani spohodlneli.
hmm, ako ktorí :)
Nehovoriac o vyrastajúcom počte žien, ktoré materinské pudy nemajú. (Ak by mňa niekto požiadal o pomoc s bábätkom, tak ujdem s revom. Teda, nie že by som patrila do kategórie pekných báb, čo dokazuje aj to, že furt chodím pešo. :-)).
Netvrdím, že všetci, ale mnohí áno. Česť výnimkám. Celé je to teraz akési čudné. Ale možno sa mi to tak zdá len preto, že som nezažila to, čo bolo predtým a človek má tendenciu idealizovať to, čo nepozná. Neviem.