Výčitky zaplavujú vety

o porezaných zápästiach.

Krv, ktorá vo vani svieti

je teplá a ja mám nový strach.

Medailóny veria, že lásky taj

hryzol si do chvosta – nevzdá sa vraj.

S nádychom nedržia ma nebesá

A moja nedôvera neklesá.

Noc znáša tresty najvyššie.

Krídla čo zotnúť mám ukáž.

Do tvojich dní ortuť sa vpíše

toto sú hroby, pri ktorých zúfaš.

Len trochu zmeny mi dopraj.

Never, že kyvadlo počká.

Ak poničím všetky tvoje duše,

tak ako blesk, len prúdom dvojsmerným,

čo ničí ti kĺby a v jamkách ti ušiel.

Jamkách mojich dlaní bezcenných.

Obliekol som sa do slov nečistých.

Tie ako motory vrčia otupene.

Na tele matky sa sýtiš neistý.

Mŕtva je, no ty len odnesieš bremä.

S nádychom nedržia ma nebesá.

A moja nedôvera neklesá.

Svetlo dýcha tresty najvyššie.

Krídla čo zotnúť mám ukáž.

Keď pretočím hodiny a plyn bežať nechám,

Som ohňom ktorý nezažneš.

Len jednou čepeľou tieto triesky sekám.

Som ohňom ktorý nezažneš.

Som ako kľúč, ktorý zamkol ťa vnútri,

Som ohňom ktorý nezažneš.

Červenú z mojich papradí utri.

Som predsa len ohňom, ktorý nezažneš.

V tvojich dňoch ortuti plných

sú to zúfalé hroby.

Len trochu zmeny mi dopraj.

Never, že kyvadlo počká.