P r o l ó g

Október, 2005

       Vladimir. Moja láska. Moja vášeň. Náruč mojich stonov. Skrýša mojich snov. Ozvena mojich krás. Dúpä mojich zvrhlostí. Čo sa končí, to začína kolobehom vzplanutí a trpkých precitnutí. Jediný, koho som milovala. Náš príbeh sa odohral v hrôzyplnom okolí, okruhu násilností a zloby čo dýcha, bujnie a rastie, vzdúva sa ako protiklad túžení, sladkých, ale nebezpečných vášní. Zánik tých trpkých snov a bolestných prianí, v zátiší sírovo cukrových oblakov. Oheň, horí na tmavej ulici zahalenej jeseňou. Šľahá prskajúce iskry, ako žiarivé svetlušky kdesi v prítmí stratených letných večerov. Oheň, si krutý a neľútostný. Môj výkrik, tvoje ticho. Mĺkvosť večera, ulice prázdnoty stratených snov. Pád a dotyk asfaltu na mojich kolenách. Tvoja zničená tvár. Naše slová, a posledné chvíľočky. Ja lyublyu tebya. Koniec mal byť začiatkom. Namiesto toho sa stal koncom koncov. Nikdy úplne nekončia. Vlečú sa, prskajú a horia, ako oheň v dávnu noc, alebo tečú, nepoddajne ako voda. Nikdy nikam neústia. Naťahujú bolesť. Dávajú chuť žiť. Klamú. Balamutia zradnou, novou nádejou. Koniec. Kde sa podel začiatok? Bez neho by nič nebolo, ani rozkoš, a ani bolesť. Ani spojenie, ani večné odlúčenie. Večné, lebo život sa len začína. Šestnásty rok na krku. Opúšťam nenávidený dom, plný cudzích ľudí. Všetci spia, aj malá Ágnes. Šestnásty rok, kráčam tam, kam na svete jedine patrím. Do náruče tebe podobných. Ulica, osvetlená tlmenou žiarou lámp. Bojím sa. Všetko nechávam. Vzdávam sa toho. Utekám. Tam, kde nájdem bezpečie, aj slobodu. Moc, aj krehkosť.

       V ruke cigareta. Jej chuť v ústach, kým je ešte takáto. Spí neprebudená. Budím ju ohňom, len čo ju zapaľujem. Cítim dym v ústach, so slasťou vydychujem. Je chladno, ale nechvejem sa. Mám kabát, farby rúžu ktorý ostal na tvojich perách po mojich bozkoch. Tridsaťpäť a štrnásť k sebe náramne pasuje. Tak, ako tvoje pery na moje. Kráčam, po honosnej ulici, kde nič z tohto nie je. Alebo je? Viem, že to najhoršie sa odohráva tu, za múrmi opulentnosti a záštitou bezúhonnosti. Za bohatstvom a mocou.

       Nesiem si so sebou len pár vecí, v ruksačiku na chrbte. Diár, čo si mi dávno venoval. Aj pero so zlatým emblémom leva v horiacom kruhu. Nič v ňom ešte nie je, len pár strán. Potom posledné, zapísané tvojim menom. Chcem tam teraz všetko napísať. Až potom, čo vojdem na miesto, kde chcem ostať, žiť aj umrieť.

       Volám sa Isabelle. Medzi spolužiakmi som bývala Jezebel. Nechápala som, čo zvláštne slovo znamená. Matka ma volala Izabela. Otec len veľmi krátko, asi aby sa nemusel príliš namáhať: Iz. Ty si ma volal najkrajšie. Issie. Som Issie, a budem Issie. Už navždy, pri predstave tvojich úst, čo to vyslovili, drsným, pritom však túžobne jemným hlasom.

       Koniec. Kde sa podel začiatok? Stojím, dívam sa na nebesá. Vyzývam Osud, aby o tom sám po svojom rozpovedal, kým opäť blúdim ulicou, v prachu prchavých spomienok a zhorených snov. Predsa len, kým slovo prenechám Osudu, ešte chcem niečo povedať. 

       Sadnem si na mokrú lavičku pri parku, pod svetlo lampy. Začína poprchávať, no aj tak otváram ruksak. Z neho vyťahujem vytrhnutú stránku z tvojho notesa. Neviem prečo, ale toto jediné si písal francúzsky. Bez sĺz, no v trpkosti tichej bolesti, zadívam sa na kostrbaté písmo, a čítam. Čítam, čo Vy. Jeho slová, čo napísal v rúšku samoty, ešte predtým, než sme sa spoznali.

Marec, 2003

Z ohňa túžení, Ágnes.

       Môj život, rituál, rutina, čas, tikot hodín, deň-noc, moja smrť. Tí, čo nemajú čas, majú peniaze. Tí, čo nemajú peniaze, si strážia čas. Niektorí nemajú ani jedno. Mám oboje, a okrem toho už nič. Alebo áno, mám. Vodku. Každý deň, tak akurát. Vždy poobede, len tak, na špičku jazyka. Hudbu, to áno. Aspoň na pár vzácnych chvíľ. Každý večer. Šostakovičov waltz, môj obľúbený. Viete, niečo na ňom je. Z tej hudby, burácajúcej a predsa tak jemne nežnej, vyznieva túženie. Každá nota, to je ston. To je bolesť. To je v dyme stratený sen. To je nová túžba, ktorá vzplanie napriek precitnutiu. Aj napriek bolesti. Ešte mám teba, Ágnes. Tvoj obraz, na nahej stene, s očami čo do mňa vpaľujú ozveny výčitiek. No aj tak, keď ťa takto vidím, zdá sa mi, že ma napriek výčitkám prijímaš. To je jediné pravé, čo mi v živote ostalo. Vodka. Hudba. Obraz.

       Všetko ostatné, akokoľvek násilné, akokoľvek navonok opulentné je to, čím som sa stal. Voľakedy som taký nebýval. Viete, keď človeka zničia, ako potom nemá ničiť? Žijem sám už dvanásť rokov. Každý deň sa od iných, navlas rovnakých, líši len nepatrným odleskom čohosi brutálneho. Niekedy si myslím, že už ma nič neprekvapí. Mýlim sa. Násilie má mnoho podôb. Čím skrytejšie býva, čím viac ľudí sa na ňom podieľa, tým sa hranice menia, a posúvajú. Áno, i mňa dokáže ešte čosi prekvapiť. Zhroziť, to by bolo lepšie slovo. Kontajner plný mŕtvych tiel. Mladých tiel. Dievčatiek. Zničených. Zabitých. Smrť tým, čo to spáchali.

       Dvanásť rokov, čo som ťa našiel mŕtvu, Ágnes. Francúzsko. Paríž. Tie roky, tie časy, v hrozivom popoludní navždy stratené. Ráno som vstal. Išiel do školy. Býval som učiteľ. V ten deň som mal dvadsaťtri rokov. Siedmeho septembra. Rozlúčil som sa s tebou. Dotyk tvojich pier stále cítim na svojich. Nežný. Bolestný. Verný. Zločinný. Bola si prvou a jedinou ženou, ktorú som miloval.

       Viete, možno som jej dal všetku svoju lásku, všetku ľudskosť, nádej aj zmysel. Veď to tak bolo, že čakala dieťa. Bola v treťom mesiaci. Našiel som ju, v deň narodenín, mŕtvu na dlážke. S prestreleným čelom. S odkazom od môjho otca. On stojí, stále kdesi v rohu v izbe pri kozube, a díva sa. Díva sa, belavými očami rovno do mojich čiernych. Ničí ma, hoci som dávno zničený.

       Nebolo by to tak, že by som hneď vstal, a išiel ho zabiť. Bojoval som. Chcel som to skončiť, tiež umrieť, no nebolo mi to súdené. Zbraň nevystrelila, ani na tretíkrát. Vtedy sa vo mne muselo čosi zlomiť. Čosi zamrznúť, aj zhorieť. Umrieť, aj sa narodiť. Ten pocit, tiesnivý, úzkostný chlad vlastnej cudzoty a ničotnosti, ma viedol cestou za tým, kým som mal byť. Za otcom.

       Zabil som ho, tu v pracovni, pred dvanástimi rokmi. Neskôr som zabil ešte dvoch ľudí, ale on bol moja prvá, najbrutálnejšia vražda. Potom som začal robiť, čo robil on. Čo odo mňa chcel. Tak to malo byť. Muselo. Keď toto robím, dokážem ešte žiť. Človek asi musí vrátiť krutosť, čo na ňom bola spáchaná. Stovky tmavých komôr, kde ma zatváral. Stovky bitiek, predtým než som vôbec vedel dobre chodiť. Stovky nadávok a ponížení. Tisícky bolestí, čo pôsobil. Matka, ktorú mi zničil. Ágnes a dieťa, ktoré mi zobral. Dievčatká, čo predal, a potom posielal na smrť. Je nemožné pretrpieť ublíženia bez pomsty. Akokoľvek by bola bezprávna, nezmyselná a násilná.