EMÍLIA FILIPOVÁ  ( * 22. 3. 1929 )
Narodila sa ako jediné dieťa Juraja a Emílie Krajčovcov v Hontianskych Moravciach. Vyštudovala Učiteľský ústav v Banskej Štiavnici, kde spoznala aj svojho budúceho muža Jaroslava Filipa. V roku 1948 sa vzali a obaja učili v Hontianskych Moravciach. Tam sa narodili aj ich štyri deti. Najstarší, Jaro Filip bol hudobníkom, hercom, spevákom, komikom a vášnivým propagátorom IT technológií. Kvôli jeho štúdiu sa rodina presťahovala do Rajca nad Rajčiankou, kde Emília opäť učila, a ako celý život, aj písala. Rajecká príroda bola pre ňu veľkou inšpiráciou. V tomto období sa začala zúčastňovať na rôznych súťažiach. Najviac si cení prvé miesto v súťaži Chalupkovo Brezno, ako i bronzovú sošku zo súťaže Vyslanec mieru v Bratislave. Doma má však viac ako 50 ďalších ocenení a diplomov. Dnes žije v Svätom Petri a stále píše. Prelet nad životom je jej prvá samostatná zbierka básní..

Predslov
Životná zrelosť 89-ročnej Emílie Filipovej, poetky zo Svätého Petra, nám dáva osviežujúci dar poetického spôsobu prežívania posledných rokov života, čo je veľká vzácnosť.Rozpráva sa so stromami, necháva sa strhávať búrkou svojich snov, nekričí navonok, ale dovnútra, sama sebe je bútľavou vŕbou. Všetko je to činnosť nasmerovaná do večnosti. Usiluje sa zostúpiť do prapodstaty svojho bytia, dotknúť sa srdcom hviezd, každý deň v sebe objaviť človeka. Je potešujúce, ako si tieto témy Emília Filipová duchovne osvojuje cez prizmu vlastnej skúsenosti a vlastného poznania.
Dana Podracká

Starej mame z lásky...
Moja stará mama píše básne, odkedy si pamätám.... Brala som to tak nejako samozrejme, že ich má stovky, že vyhráva súťaže poézie, že jej básne zhudobnila mladá kapela...Jedného dňa mame napadlo, že by sme sa mali pokúsiť splniť starkej jej veľký sen – vydať jej zbierku básní. Som veľmi rada, že som sa na to odhodlala a že som našla takú spriaznenú dušu, akou je Lucie Paulová, ktorá sa do starkiných básní zamilovala a vytvorila k nim nádherné ilustrácie.
Lucia Šoralová

O básních paní Emílie
Tu dámu jsem nikdy neviděla. Nikdy jsme spolu nemluvily. Přesto mám pocit velké důvěrnosti s člověkem, který se narodil jako básník. Její poezie je krystalicky čistá. Vnímání a zobrazení toho, co nazýváme životem, je v textech obsaženo s nadhledem, lehkostí a zároveň s pokorou. Maluje slovy obrazy vlastních myšlenek a pokládá je na oltář naší představivosti. Nenuceně, samozřejmě a lehce. S láskou.
Lucie Paulová

Krátka dlhá cesta
 

Vesmír bez konca

a bez začiatku,

ten vo mne,

aj ten v nekonečne,

čo životom čias

žije.

Vždy k nemu vzhliadam,

keď môj pomaly

stráca farby.

Aj hviezdy sa v ňom 

prestávajú rodiť

a zhoria na dne

rodnej galaxie.

Keď straty presahujú

nálezy,

spália to málo,

na čom záleží.

Môj vesmír tmavne –

hoci ešte žije.

Bolo to krásne,

bolo toho málo.

No aj tak vďaka –

snáď to za to

stálo...