Spoznajte Roalda Dahla

 
 
Úvod > Autori > Spoznajte Roalda Dahla
 
Fixed banner
 
 
 
 

Spoznajte Roalda Dahla

Roald DahlPOSLEDNÝ LITERÁT, KTORÝ PRINÚTIL DETI ČÍTAŤ (SME – 18.9.1999)
Júlia Sherwood (Autorka je publicistka, žije v Londýne) 

Pilot a špión, čistokrvný Nór a konzervatívny Angličan do špiku kosti, oddaný otec rozvetvenej rodiny a rodinný tyran, autor morbídnych poviedok pre dospelých a subverzívno-moralistických knižiek pre deti – muž kontrastov menom Roald Dahl (1916–1990). Ako mladý človek túžil po tom, aby ho uznali ako váženého spisovateľa, do histórie sa však zapísal ako fenomenálne úspešný autor detskej literatúry. Bol synom nórskeho podnikateľa, ktorý sa usadil a zbohatol vo Walese. Túžba po dobrodružstve ho priviedla do Afriky, kde strávil niekoľko rokov ako zamestnanec firmy Shell. Tam ho zastihla druhá svetová vojna a Dahl sa vrhol do ďalšieho dobrodružstva - služby v britskom letectve. Po havárii sa ocitol v diplomatických službách vo Washingtone a stal sa stredobodom tamojšej smotánky. 

Rolu spoločenského leva používal vraj ako rúško pre zhromažďovanie tajných informácií a šírenie dezinformácií. Na večierkoch si skúšal účinnosť príbehov, najprv vlastných, postupne s čoraz väčšou dávkou fantázie a morbídnosti. Dahlove poviedky začali vychádzať v renomovaných časopisoch a americká kritika ho privítala ako nádej povojnovej literatúry. Spoločenský úspech zavŕšil sobášom s oscarovou herečkou Patriciou Nealovou. Dahl sa pokúsil uplatniť v Hollywoode ako scenárista, no okrem jednej bondovky - You Only Live Twice - bez väčšieho úspechu. Knižné vydania prvých dvoch zbierok poviedok sa síce predávali, ale Dahlova fantázia začínala vysýchať a kritici si začali všímať ich literárne nedostatky, čoraz perverznejšiu atmosféru a za vlasy pritiahnutejšiu dejovú líniu. 

Dahlov vydavateľ si spomenul na jednu z jeho raných poviedok o leteckých škriatkoch The Gremlins (sfilmoval ju Walt Disney) a nahovoril ho, aby skúsil napísať niečo pre deti. Pustil sa do práce, pričom čerpal aj zo škandinávskych legiend, ktoré poznal z prázdninových pobytov v Nórsku. Aj jeho prvé knižky pre deti, James and Giant Peach (Jakub a obrovská broskyňa, 1960) a Charlie and the Chocolate Factory (slovenský preklad zatiaľ nevyšiel, filmovú verziu z roku 1971 vysielala v lete televízia Markíza) mali úspech najprv v Spojených štátoch. Mal šťastie, že to bolo v časoch, keď v USA ešte nevládol kult politickej korektnosti a práva detí ešte neboli také posvätné. Chudobnému chlapčekovi sa splní sen - excentrický majiteľ továrne na čokoládu si ho vyberie ako dediča po tom, ako neľútostne eliminuje štyri iné nenájdené, rozmaznané a inak neznesiteľné deti. Táto typicky dahlovská zmes konzervatívneho moralizátorstva a vtipnej zlomyseľnosti niektorých odborníkov na detskú literatúru šokovala. Vyčítali mu presne to, čím sa stal nesmrteľným: že jeho knižky sú rovnako zábavné pre deti, ako aj pre rodičov. V neskorších vydaniach Dahl musel zmeniť opis a ilustrácie továrnikových otrokov, trpaslíkov Umpov Lumpov, pretože príliš pripomínali čierne časy otrokárstva. Začiatkom šesťdesiatych rokov sa s rodinou presťahoval do Anglicka, ale stálicou na britskom knižnom trhu sa stal až v osemdesiatych rokoch. 

Vtedy mu vyšiel úspešný román BFG - Big Friendly Giant čiže Môj kamoš obor. Dobrácky rozgajdaný obor (podoba s vyše dvojmetrovým autorom určite nie je náhodná) a útla sirota Sophie (inšpirovaná autorovou vnučkou Sophie) v ňom porazia stádo nechutných detižrúcich obrov a za odmenu pijú čaj s anglickou kráľovnou v Buckinghamskom paláci. Podobnú obľubu si získala Matilda (1988), dievčatko s nadpriemernou inteligenciou, ktoré v sebe navyše objaví nadprirodzené sily a využije ich na to, aby sa pomstilo svojim hlboko nekultúrnym rodičom a krutej riaditeľke školy. Dahl nikdy nedokázal skryť svoje sklamanie z toho, že ho nepovýšili do šľachtického stavu. V osemdesiatych rokoch sa mu podarilo proti sebe poštvať konzervatívny establishment zúrivo antisemitským článkom, odsudzujúcim izraelský útok na Libanon. Spisovateľskú obec si zas znepriatelil, keď obvinil Salmana Rushdieho, že si o "fatwu" sám koledoval. No napriek tomu dnes niet anglickej domácnosti, kde by sa v detskej izbe nenašlo niekoľko jeho knižiek. Ba pomaly ani slovenskej, po tom, čo vydavateľstvo Enigma začalo vydávať jednu Dahlovu knihu za druhou i s pôvodnými milo škodoradostnými kresbami Quentina Blaka.



PREKVAPIVÝ DAHL – Marián Gazdík (Knižná revue)

V jednom románe Angusa Wilsona, ktorý som nedávno čítal, vystupuje postava spisovateľa kníh pre deti, ktorý sa podujal zvyšovať detskú predstavivosť, ale v svete dospelých sa cíti upätý a nesvoj. Toto konštatovanie vôbec neplatí pre anglického prozaika Roalda Dahla, ktorého slovenský čitateľ už pozná z viacerých vydaní próz "pre dospelých". V druhej polovici minulého roka sa na našom knižnom trhu objavila jeho zatiaľ prvá kniha pre deti v slovenčine (ako uvádza reklamný text na zadnej strane obálky) – Hastrošovci.

Anglo-americká literárna kritika v Dahlovej tvorbe pre deti vysoko oceňuje jeho schopnosť úplne sa podradiť detskej imaginácii a vytvoriť svet, kde dieťa môže byť dieťaťom bez toho, aby to muselo nejako ospravedlňovať. Aj v ponúknutom príbehu nájdeme jednu z ústredných Dahlových tém: všetky deti sú obete a všetci dospelí tyrani. Pravda, s istou modifikáciou - namiesto detí v knihe vystupujú sympatické opičky a vtáčiky (aj keď ich postavičky sa tiež mihnú). Autor s veľkým majstrovstvom uvádza detského čitateľa do deja tým, že sa na neho priamo obracia s krátkym expozé o bradách a bradáčoch a hneď prechádza na postavu dedka Hastroša, ktorého odpudivému zovňajšku dominuje neupravená brada. Od neho je už len na skok k babke Hastrošovej a tak sa pred nami rozvíja príbeh ich škodoradostných hier. Vzájomne si robia napriek, pretože to majú v povahe a pretože to zvyšuje komičnosť ich konania. Veľkým kladom autorovho štýlu je kompozičná hutnosť (plynulé nadväzovanie medzi kapitolami) a vypointovanosť jednotlivých kapitol. Autor sa nezdržiava siahodlhými opismi postáv, ale načrtáva ich fyziológiu aj psychológiu - a tie sedia. Pritom má odvahu záporné postavy Hastrošovcov stvárniť až prehnane negatívne. Hyperbolizácia mu slúži na to, aby sa detský čitateľ s týmito postavami nestotožnil, ale od začiatku sa voči nim v duchu postavil, teda aby "protestoval" voči ich "zlému", tyranskému správaniu. Čitateľa potom neprekvapí ich neslávny koniec, ale vníma ho ako obligátny happy-end každej rozprávky, lebo aká by to bola rozprávka, keby dobro nezvíťazilo nad zlom? Tento zdanlivý didaktizmus príbehu vyvažuje prirodzene plynúci tok detského jazyka (výrazy ako "stavme sa" či "bombardiaky"). 

Najväčším kladom prózy je hádam situačná komika až absurdnosť scén, v ktorých babka ponúkne dedkovi dážďovky a on ju za to nechá "vyletieť" do vzduchu.

Samozrejme, už počujem hlasy strážcov "morálnej" a "vhodnej" literatúry pre deti, ktorí pozdvihnú svoj varovný prst a namietajú: Ale to je násilie! Toto nie je vhodné pre deti, pre NAŠE deti! A či v tradičných rozprávkach Janko s Marienkou nestrčili zlú ježibabu do pece, či princ alebo popolvár neodsekli toľko a toľko dračích hláv? Istý rozdiel je azda v tom, že v Dahlovom príbehu celé prostredie aj postavy, ktoré v ňom vystupujú, pôsobia omnoho reálnejšie. O to silnejší potom bude pocit uspokojenia nad zlým koncom Hastrošovcov, ktorí tyranizovali opičky v klietke a z vtáčikov vyrábali vtáčiu paštétu. (Že by to znamenalo pokus o vytváranie nového, ekologického vedomia?) Ale tu už sa vo svojich úvahách dostávam príliš ďaleko. Zostáva mi len konštatovať, že je vhodnejšie, keď sa detským čitateľom poskytne dobrý, poctivý príbeh, ako presladené limonády domácej či zahraničnej (hollywoodskej) proveniencie.