Aj ja mám presne tieto dva základné druhy prózy - jednu veľmi osobnú, hlboké pocity, nelogickosť, druhú románovú, vážnu ale (viac-menej) jednoduchú na pochopenie. A potom ešte tretiu, najmenej využívanú, väčšinou sarkastickú prózu na úvahy a rôzne výlevy o všeobecných problémoch. Lenže hoci tej prózy zameranej na seba som napísala porovnateľne toľko, ako fikcie, u mňa je to výlučne šuplíková záležitosť. Nechcem ju dať prečítať vôbec nikomu, je to moja psychohygiena. Neukazujem ju svetu preto, lebo po prvé myslím, že by ma to ohrozovalo, po druhé, asi by to väčšinu ani nebavilo a nerozumeli by tomu a po tretie, ak by ich to bavilo a rozumeli (ako napr. moji blízki), zrejme by sa strašne zľakli, čo mi to behá hlavou... už napr. aj môj Posledný východ slnka na svete bol hraničnou prózou medzi "in" a "ex" prózou a s jeho uverejnením som preto váhala tri roky.

Tým Ti vôbec nechcem radiť alebo Ťa nedajbože na niečo nahovárať. Každý má svoj spôsob a z môjho pohľadu je vlastne obdivuhodné, že Ty zverejňuješ aj tú pocitovú prózu, lebo je to rozhodne riziko.

P.S.: A ako dopadla tá súťaž? :-)