Vo vzťahu by mali byť spoločné dva ciele: duševný a praktický.

Duševný, to sú spoločné vnútorné hodnoty, úprimnosť v láske, opora,chápanie a rešpekt.

Praktický..spoločný smer v praktickom živote, podpora v dosahovaní cieľov, pochopenie pre činnosti druhého.

Zdá sa to ako nejaká poučka, ale ak napríklad jeden z týchto cieľov funguje 100percentne, zatieni to na chvíľu to druhé, lenže postupom času človek začne byť nespokojný, nebude nikto vedieť , čo sa vlastne deje, keď napríklad láska je v poriadku, ale súžiť spolu sa nedá. A prečo? Lebo je to normálne, pretože sme všetci individuality. Nikdy taký model 100 ku 100 nebude existovať, ale je dobré keď aspoň z oboch je niečo nad polovicu, vtedy to už môže mať ten správny smer.

Verím, že skôr , či neskôr príde taký  človek, ktorý bude veriť v niečo podobné...