Krásny príspevok.
Ale príde mi ako vytrhnutý z kontextu.
Ako prvoplánové slová rýchlej a chvatnej inšpirácie.
Akoby si v sebe niečo dusila, a naraz ťa čosi iné "nakoplo" a ty si zo seba vychrlila túto spleť melanchólie.
Za tým sa však skrýva viac. Aspoň si to myslím. Škoda, že si nešla po tej línii.
Že v tomto príspevku nevidno tie postranné motívy...
Nevidno tú hĺbku sebaľútosti.
V každom prípade mi to pohladilo dušu. :)
Je to napísané krásne i keď tomu dielku podľa mňa chýba nejaký čas na odležanie.
Múze zdar!
S pozdravom Dušan Damián.

PS: Teším sa na ďalší z tvojich príspevkov.

veľmi pekné. Dosť mi to totiž pripomína moje pocity, vlastné prehry. Zvlášť toto považujem za najbližšie sebe: "Ľudia a veci čo mi boli a stále sú najbližšie len od seba odháňam vecami, čo sa mi teraz stále len zdanlivo páčia...Každý nový ďeň si vravím, že sa vrátim ku svojej podstate a namiesto toho si po nej stále len šliapem."

Strata vlastnej podstaty za plného vedomia je jedna z najhorších vecí, aké sa môžu v jednotlivcovi odohrávať. Veľa ľudí, vlastne drvivá väčšina totiž skôr či neskôr stratí vlastnú podstatu, stanú sa niekým úplne iným, začnú mať radi iné veci a iných ľudí, robia iné rozhodnutia (často oveľa horšie než predtým) a ani o tom nevedia. Uvedomovať si, že tento proces prebieha vo vás, že od seba odkopávate to, čo ste predtým milovali a čomu by ste mali zostať verní už aspoň z vďačnosti... a pritom nemáte silu tomu zabrániť... to je brutálne. Aj toto "je to môj trest za všetko, pomaly zanechávam už aj seba..." je veľmi výstižné.

Súhlasím však s Dušanom v tom, že z tohto by sa dalo vyťažiť oveľa viac. Spracovať to dôslednejšie, výstižnejšie, tak, aby to pochopili aj ľudia, ktorí nemusia z osobných skúseností poznať, o čom píšeš. Ak ma niečo skutočne rušilo, tak to však nebola dĺžka ani štylizácia, ale pravopisné chyby. Ja viem, že upozorňovanie na gramatické javy je otravné, dôležité sú predsa myšlienky a nie chyby, ktoré dokáže opraviť každý (ešte aj počítačový program), ale... tri bodky by mali byť naozaj tri a dáva sa za nimi medzera, ako za jednou bodkou. ;-)

dakujem, tak ako vravi dusan, hned som pisala v zachvate beznadeje a neala som to kde vypustit tak som bez akychkolvek uprav pisala, presne tak ako som to citila...odkaz k tomuto vsetkemu, budte uprimni k sebe a zacnete byt uprimni k inym... takych sebareflexii tu mozno bude viac, uvidime co to da

všetci sme v podstate deti, či máme 10 alebo 80, neustále sa v nás odohráva boj toho po čom túžime, s tým, čo rozumovo chápeme, že je správne, dobré;
trojročné dieťa to dáva najavo bez zábran, jeho chcem poznajú všetci susedia,
postupne sa vyrovnávame s tým, že sú tu aj iný ľudia, a tí majú svoje chcem, učíme sa to rešpektovať, chápať, dokonca spolupracovať, ale *ja* sa občas prebije.. no funguje to len vtedy, keď si to uvedomujeme, ako ty, ak nie, zostaneme trojročný do osemdesiatky :)
chcel som len povedať, že všetci potrebujeme cítiť, že máme miesto medzi ľuďmi, že naša existencia nie je len recyklovanie hmoty, ale že aspoň občas niekto príde a povie: som rád, že si; vtedy sa nám oveľa ľahšie dospieva..
a bodky.. niekedy .. či .... vyjadria myšlienku lepšie ako ... :)
tvoj príspevok chápem ako povzdych, a keď to predýchaš,
určite sa s tým pohráš viac
:)