Je zaujímavé ako sú niektoré pocity protichodné....na jednej strane tupá bolesť zarývajúca sa priamo do všetkých chlopní a závitov a na tej druhej akási neustála túžba aspoň na chvíľku precitnúť do minulosti a vidieť to krajšie svetielko, ktoré občas svietilo na cestu...  Akí sme maličkí, ešte obaja sme len malým semienkom vo veľkej pláni. Prečo si máme večne niečo odpúšťať a hanobiť?  Zmysel mi to celkom nedáva,  mohli sme sa len nechať unášať prúdom pocitov... a čo , že nás to občas hodí na ostré skaly, potom znova príde  tichá hladina...  Len chcem povedať, že spomínam na veci v dobrom, lebo ani tie skaly neboli tak ostré, ako to, čo chtiac nechtiac cítim, keď sa ocitnem na našej spoločnej hladine...Vďaka