Vo svojej nore, vo svojom hniezde,

Očami sovy pozerám na okolitý svet.

Celkom nehybne s pazúrmi schovanými v klbku môjho chvejúceho sa peria…

Za neviditeľným oknom lemovaným kôrou stromu  hľadím na život v reálnom priestore.

Na to ploché ničnehovoriace svedectvo mojej duše zhmotnené v akejsi zhrbenej postave, s rukami spustenými na kolenách a tvárou hluchou v podivuhodnom krči…

Moje pokojné oči s bystrým zrakom a mohutnými brvami sa bez strachu v bezpečí svôjho kmeňa pozerajú ako sa v reálnom svete rozpadám. Že dokážem sedieť na stoličke z dreva tohto kmeňa a snažím sa vymyslieť si  zložité mechanizmy, ktorými zmením to, čo bolo prirodzené do formy umelej  nezmyselnej… Tá večne skončí v jednom z ďalších odpadov  myšlienok, alebo vytvorí  jednu z mnohých úzkostí a sebaklamstiev…

Vidím presne, ako sa celý narušený systém môjho tela , tkaniva a kosti prepadá pod môj kmeň…

 A nech už stíchne, nech tam ostane pod trhlinami zeme,  aby sa ustálil  iba môj pohľad očami sovy, navždy , prosím…