...sú v každom z nás...

Môže človek byť čestný, láskavý, nadovšetko milovať, príde chvíľa , ktorá rozvráti aj najpevnejšiu myseľ a dušu. Možno sú to len nejaké vnútorné nedostatky, alebo dávnejšie komplexy, ale človek sa nikdy nevie uspokojiť s tým , čo má, aj keď si to myslí . Sú výnimky, buď s veľkou  dávkou vnútorného vyrovnania sa a pokory, alebo osoby, ktoré sú trochu pomimo sveta reálneho. A možno práve preto, že sa chceme vzdialiť od stereotyou reality, utekáme pred ňou aj tým, že necháme prehovoriť len čisté  momentálne pocity, ktoré tak veľmi vedia dušu nalomiť. Na druhej  strane bez týchto pocitov, by  bol človek síce spokojnejší, bez problémov, ale ukrátený o tie diabolsky dobré emocie dobrodružného príťažlivého a vášnivého druhu. Každý chce ochutnať to , čo nie je dovolené, a tak v podstate zásady a pravidlá neexistujú a nastoľuje sa otázka: ochutnávať občas zakázané ovocie do istej miery, alebo sa tomu úplne zatvoriť a nezažiť tú kratkodobú slasť, ktorá ako každý vždy vie, bude potom mrzieť? Sú to takí démoni, ktorí nám potom nedvajú spávať a vždy skomplikujú svet, alebo je to len pouhý život so všetkým, čo k nemu patrí?