Napriek demontovanej lanovke na nitriansky Zobor je tento 588 m vysoký kopec trvalým objektom záujmu turistov. Každého Silvestra sa k nim pridajú aj bežci.

V posledný deň minulého roka sme sa k davu pešiakov prúdiacich na predvrchol Zobora - Pyramídu, pridali aj my - nitrianski vodní turisti.

Siluetu Pyramídy dotvára retranslačná veža. Jej elektromagmetické žiarenie má takú intenzitu, že ľuďom stojacim po ňou začínajú svietiť oči. Bizarnou podmienkou tohto zvláštneho javu - dosiaľ vedecky nevysvetlenou - je, že musia držať v ruke pohár so šampanským.

My, vodáci, sme zvyknutí prekonávať vzdialenosti sediac v lodi - na súši sa kvôli tomuto zlozvyku pohybujeme väčšinou švejkovým spôsobom "co krok to prd". S údivom sme preto pozorovali účastníkov 20. ročníka Silvestrovského behu, ktorí ozlomkrky trielili do kopca s vidinou zlatej medaily, hompáľajúcej sa na krku. Samozrejme aj my sme mali svoju motiváciu - predstavu zvuku otváraného šampusu na vrchole.

Na obrázku je len menšia, národne orientovaná časť našej skupinky, väčšina nitrianskych vodákov totiž trávi Slivestra v skomercionalizovanej cudzine, v Karibiku, na Tahiti, Maledivách, a tak...

Okrem veže je na Pyramíde ešte podstavec zničeného uhorského pomníka a zdevastovaná bývalá vrcholová stanica lanovky. Som zvedevý, kedy príde na rad  veža!

Po príchode na vrchol nám klesli sánky - Nitra pod nami jednoducho nebola. Namiesto nej sa rozprestierala pod nami biela perina oblakov a nad ním modrá obloha so svietiacim slnkom. Takto nejak by videl Nitru pilot lietadla Boeing 737, pokúšajúci sa núdzovo pristáť na letisku v Nitre-Janíkovciach medzi vetrone. (KLIKNITE SI NA FOTO)

Sem-tam sa z hmly vynorila vežička niektorého z mnohých nitrianskych kostolov. Jednoducho - poézia...

A tu je trochu prózy - nad oblačné more sa dvíhajú pary z chladiacich veží elektrárne Mochovce. Vystupujú najmenej do výšky, v ktorej sa nachádzame.

Pohľady pozdĺž hrebeňa Tribeča boli tiež impozantné.

A tu sa už dívame z vrcholu Zobora smerom na Pyramídu.

Hrebeňovka zo Zobora na Žibricu bola uňo-ňuňo: málo ľudí, spiaci zimný les zahalený plášťom hmly, stopy lesných zvierat a božské ticho. Skrátka - romantika jak sviňa ! Ozaj - našťastie som nijakú divú sviňu nestretol, iste by ma poetická nálada rýchlo prešla.