Táto stará rúra vysoká asi 1 meter, je zakopaná do zeme na Dunajských ramenách v blízkosti Vojčianskeho jazera, tesne pri hučiacom splave.
Vychutnávajúc dolce far niente júnového odpoludnia som si všimol, že k rúre pravidelne prilieta sýkorka, trochu sa poobzerá a šuch! dovnútra. Čo som zbadal v rúre, mi vyrazilo dych. Asi 30 cm od vrchu sa v hniezde tiesnilo 8 malých sýkoriek.
Vyrástli v pološere, síce chránené pred dravcami, no zhora vystavené dažďu, cez železné steny páliacemu slnku, bez možnosti vidieť okolitý svet - jediným spojivkom s ním bol malý krúžok oblohy nad ich hlavami a pravidelne prilietajúca matka (otec?) s potravou v zobáku. Rodičia kŕmili mláďatá iste výdatne - boli už také veľké, že sa nepomestili do úzkeho priestoru a sedeli jedno na druhom. Na pohľad vyzerali vo výbornej kondícii, a preto som si istý, že sa im podarilo postupne z rúry vyletieť a ocitnúť sa vo voľnom povetrí, plnom farieb, zvukov, vôní ale i nebezpečenstva. A tiež dúfam, že o rok vychovajú svoje mláďatá na pohodlnejšom mieste.
Ak sa vám bude zdať, že žijete s rodinou v stiesnených podmienkach, spomeňte si na tieto sýkorky.
Prežili len preto, že mali pri sebe niekoho, o koho sa mohli oprieť. Máte niekoho takého?