Začal som stavať dom.
Mal som však len jednu tehlu.
Nasralo ma to. Už som to nemohol, nedokázal, nechcel a nemusel vydržať.
„Piča je všetko!"
Skočil som k najbližšej žene a tresol som ju tehlou po hlave.
PRÁSK! zaznelo.
„Hahááá!" zaznel som ja
PRÁSK! PRÁSK!
Trieskal som ju až kým jej hlava nepripomínala hlavu toho týpka, ktorého som raz videl na fotke, ktorú mi raz ukázal kamarát, ktorého minule zrazilo auto, ktoré riadila žena, ktorá bola práve nahnevaná na svojho manžela, o ktorom sa dozvedela, že ju podvádza s mužom, s ktorým ho predtým podvádzala ona.
Ten muž, na tej fotke, mal hlavu rozmliaždenú kamiónom, alebo niečim podobným.
Možno autom.
Tuším, že sa bicykloval, alebo bol na motorke, alebo na skútri, alebo na podobnej hovadine, ktorou ohrozoval tak svoj život, ako aj životy iných.
„Ne-zná-šam-keď-ľu-dia-o-hro-zu-jú-ži-vo-ty-i-ných-ľu-dí!"
Rytmicky som ju mlátil a kričal si do toho.
„Pre-čo-tí-ľu-dia-ne-ne-cha-jú-žiť-os-ta-tných-ľu-dí?"
Odhodil som tehlu a zahryzol som sa do jej krku.
„Som upír! Moje meno je Ujmaklaanii!! Vysajem vás všetkých!"
„Čo to hovorenkáš? Ty nás chceš všetkých vycuckať? Ty si taký odvážnučký. Nemá každý odvahu rozjebkať hlavu žene."
Za chrbtom mi stál nastereoidovaný holohlavý týpek s tričkom white power.
Skočil som mu po krku.
„Ááááááááááááááááááááááááááá!!!!"
Prehrýzol som mu tepnu.
„Tu máš ty fašista jeden! Čo povieš? Pekne som ťa vycuckal?"
Vysral som sa naňho a rozbehol som sa smerom k záhradke, skryť sa medzi kvety.
Nečakal som dlho a prišlo to, čo som čakal.
Fízli zastavili hneď vedľa záhradky, vystúpili a dali sa do reči s roztrasenou starenkou, ktorá ich roztraseným prstom naviedla na moju stopu.
Obaja sa pozreli smerom ku mne.
Pomaly sa ku mne blížili.
„Kto ste a prečo ste to urobil?"
Fízel sa tváril akoby zjedol limetku.
„Som krík."
Povedal som a grgol som.
„Myslíte si, že..."
„Nič si nemyslím!"
Bleskurýchle som vyskočil na nohy a bežal som k ich autu. Naštartoval som a trielil som preč. Stihol som sa za nimi ešte obzrieť a všimol som si, že starenka sa o nich už postarala. Obaja sa tackali a držali sa za zakrvavené krky.
„Svet sa zbláznil..."
Išiel som sedemdesiatkou. Na chodníku som zbadal kopu detí, držiacich sa za rúčky. Otvoril som okno.
„Detíííí! Prišiel váš čas!"
Pootáčali sa práve včas, aby si všimli ako sa na ne rútim. Ozvalo sa hromadné ‚ááááááá‘. Padali ako kolky. Zrazil som polovicu a zastavil som. Nechcel som ich pozabíjať všetky. Vždy musí ostať niekto, kto sa z toho bude celý život spamätávať.
„Som Ježiško!" kričal som a skákal som ako opica.
Deti sa rozpŕchli, na ceste sa znenazdajky zjavilo osem policajných áut. Všetci, ktorí boli ich obsahom, začali vystupovať a mieriť na mňa spoza dverí.
„Vzdajte sa! Ste obkľúčený!"
„Vy ste kokoti! Prečo vám ide o môj život? Nevidíte, že som tu pred chvíľou pozabíjal kopu detí? To ma vážne nedokážete rovno zabiť?"
Zmätene sa na seba pozreli.
„Mne je to jedno, vy debili! Ja sa smrti nebojím."
„Eh. Vzdajte sa! Ruky hore! Ehm. Čo od nás chcete?"
„Chcem aby ste začali robiť drepy. Potom sa vzdám."
Znovu na seba pozreli.
„Počkajte chvíľu. Musíme sa poradiť."
Kým sa radili, ja som si sadol na obrubník a zapálil som sa.
„Dobre. Rozhodli sme sa, že..."
Keď ma zbadal, ostal stáť s ústami dokorán. Rýchlo sa však spamätal a zakričal na svojich mužov. Všetci sa ku mne zbehli a začali na mňa šťať. Keď došťali, zavolali sanitku.
V sanitke som nehybne ležal a rozmýšľal som nad tým, kto za čo môže.
Hm. Zvalím to na boha.
Boh môže za to, že som chcel postaviť dom.
Boh môže za to, že som zabil tie deti a tých ostatných.
Boh môže za to, že sa narodili moji rodičia.
Boh môže za to, že som sa narodil ja.
Boh môže za to, že som sa narodil ako upír.
Boh môže za to, že policajti sú takí blbí.
Boh môže za to, že som nezhorel do tla, pretože urobil ľudí tak, aby museli šťať.
„Bože, ten Boh sa musí montovať fakt do všetkého!"
„Žije!!" začal vrešťať chlapík, ktorý ma viezol v sanitke.
„Poďte všetci sem, on žije!"
Sanitka sa zastavila a do vnútra sa nahrnuli dvaja vodiči, alebo doktori, alebo vodičodoktori, alebo čo to vlastne sú tí vodiči sanitky.
„Poďme ho znásilniť." povedal jeden.
„Poďme sa mu vysrať do zadku a vyšťat do vtáka, alebo naopak." povedal druhý.
„Poďme ho..."
Začali sa hádať, takže som nepočul vlastného slova.
Už som to nemohol vydržať a tak som skočil po krku tomu, ktorý bol najbližšie. Rozhrýzol som mu tepnu. Ďalší dvaja ostali stáť ako soľné stĺpy.
„Ty si sa mi chcel vyšťať do zadku?" opýtal som sa.
„To bol vtip..."
Pomaly začal cúvať.
Aj ja som začal cúvať.
Rozbehol sa preč a ani sa neobzrel. tak som sa rozbehol aj ja.
A počas toho som sa smial. Smial som sa, mysliac na to, že v tomto svete je možné vážne všetko.