Hovno si zobralo na vandrovku voľno - štyri dni.

A v prvý deň stretlo človeka - ženu.
Bola pekná, namachlená, v krásnych šatách, lenže s obojkom na rozmýšľaní.

„Čau, človek - žena, ako sa máš?"
„Fuj! Sa so mnou ani nesnaž rozprávať, ty hovno!"
„Človek - žena, prečo máš obojok na rozmýšľaní? A prečo fuj? Smrdím?"
„Ty mi nedáš pokoj? Budeš otravovať? A rozprávať kokotiny o obojkoch? Choď preč a neotravuj! Vypadni, kým nebudem aj ja tak hnusne páchnuť ako ty!"
Nemá to s ňou zmysel, pomyslelo si hovno a vydalo sa smerom k žene.
Plánovalo však ísť okolo nej a ani sa jej nedotknúť.
„Áááááááá! Ty hnusné hovno! Sa ku mne nepribližuj!"
„Idem len..."
Okolo
Chcelo dokončiť hovno, ale prehlušil ho hluk auta.
Bolo to akési smiešne BMW a v ňom ešte smiešnejšie hovno.
„Čau, žena - kočka."povedalo hovno z auta. „Nechceš sa povoziť na mojom fáre a potom na mojom konci? Je jedno ktorý koniec si vyberieš, som totiž hovno, a hovná majú konce dve!!"
„Och, ty moje hovno - záchranca! Zachránilo si ma pred odporným hovnom - žobrákom!"
Žena - človek skočila do auta a za chvíľu už bola preč aj s hovnom - záchrancom. Hovno - záchranca si neodpustil pri odjazde ukázať prostredník nášmu hovnu - hrdinovi tohto príbehu.
Hovno to netrápilo a vydalo sa ďalej.

 Na druhý deň stretlo človeka - muža.
Bol krásny a statný.
Ale aj on mal, rovnako ako človek - žena obojok na rozmýšľaní.

„Čau, človek - muž, ako sa máš?
„Ach, ty hovno jedno, ty si také nič, že s tebou by som sa ani nemal rozprávať, ale sa s tebou budem rozprávať, lebo ty budeš ticho a ja budem vravieť stále len o sebe, kapišto?"
„Och. Ja nerozumiem po anglicky. Čo znamená kapišto?"
„Si neser do huby, hovno. A nepýtaj sa kokotiny. Ja som frajer, ja viem všetko, ty si hovno, ty nevieš nič! Kapišto?!"
„Ako ti mám odpovedať, keď neviem čo, alebo kto, alebo ako je kapišto?"
„Jake múdre hovno! Ti nemám tak náhodou upraviť face?"
„Face?"
„Ma neser!"
Človek - muž sa začal približovať.
„Ti takú jednu tresnem, ty hovno!"
Hovno stálo.
Človek - muž sa zastavil.
„Vieš čo, ty hovno? Si s tebou nebudem špiniť ruky. Prataj sa mi z tade!"
Hovno sa začalo pratať.

Tretí deň hovno stretlo psa.
Nemal obojok na rozmýšľaní, ale okolo krku.
„Čau pes - zviera, ako sa máš?"
Pes oňuchal hovno - hrdinu tohto príbehu.
„Ale dobre."
„Máš obojok."
„Mám, ale nemám ho vždy."
„A keď ho máš, tak ho máš na... čo?"
„Neviem. Ľudia chcú aby som ho mal, tak ho mám. Ľudia majú, totiž, taký zvláštny dar, a síce obmedzovanie slobody. Keď môžu tak obmedzujú všetkých a všetko, keď nemôžu tak obmedzujú aspoň seba. Ale teraz už musím ísť. Maj sa hovno."
„Maj sa pes - zviera."

 Hovno si sadlo k rieke a sedelo až kým sa tretí deň neprelial do štvrtého a k nemu si prisadol Človek - žena. Tentokrát však vyzerala krásne - prirodzene. Nebola namaľovaná, ani vyčačkaná a nemala ani obojok na rozmýšľaní.

 „Ahoj, hovno."
„Ahoj, človek - žena."
„Ako sa máš? Sedíš tu dlho?"
„Mám sa, ďakujem. A sedím dlho. Premýšľam."
„A o čom?"
Mala nežný a krásne znejúci hlas.
„O obojkoch na rozmýšľaní. Neviem sa dorozmýšľať."
„Ach tak."
Usmiala sa.
„Ako si sa k tomu dostalo, hovno?"
Hovno jej povedalo svoj príbeh.
Človek - žena sa zamyslela a povedala:
„Vieš, tie obojky na rozmýšľaní sú vlastne obojky na vnímaní. Existuje veľa ľudí, ktorí majú obojky...ako by som ti to. Predstav si obojok pre psa. Každý má vodítko. A to vodítko má určitú dĺžku, pevnosť a tak podobne. Sú vodítka, ktoré sú nemenné. Sú však aj vodítka, ktoré sa po stlačení páčky dokážu natiahnuť aj na tridsať metrov - u psov, u ľudí to môže byť o dosť viac. Čím dlhšie je vodítko, tým sa vnímanie dokáže dostať ďalej a človek vidí, cíti a vníma viac."
„Ach. Už rozumiem. Tí ľudia, ktorých som stretol mali tie vodítka krátke. Ďakujem, žena - nádherná bytosť."
Povedalo hovno a pozrelo na ženu - nádhernú bytosť.
Ale žena - nádhernú bytosť tam už nebola.
Zmizla tak rýchlo ako sa zjavila. Ale hovno vedelo, že existuje a preto vedelo, že existuje aj nádej.

 A cestou domov, si uvedomilo, že tá nádej bola cieľ jeho cesty.