Posledný deň v podniku, ktorému som venovala toľko úsilia a obety, ako aj svojmu šéfovi, som prežila pár nostalgických chvíľ a myšlienok. Spomínala som na začiatky. Na obdobie, keď bol koláč ešte celý, nerozkrojený. Kúsok sem, kúsok tam a dnes...som na konci.

Námaha sa mi oplatila v podobe výsmechu, nenávisti a bezhraničnej krutosti, ktorú mi šéf každý deň v malých porciách ponúka ako na striebornom podnose.

Som hladná, hladná po jeho úsmeve, dotykoch, a slovách, ktoré by boli balzamom pre moju dušu po toľkých tajných nociach prežitých v horúcej vášni objatí a bozkov.

Vedela som, že nikdy nebude patriť len mne, vedela som aj to, že s ňou žije, každú noc si líha k nej a každé ráno sa vedľa nej prebúdza. Závidela som jej pochabo a nepredstaviteľne ako blázon zatvorený v klietke svojich márnych vysokých nádejí.

Túžila som po ňom každou minútou svojho dychu a do poslednej chvíle som bojovala proti vopred určenému víťazovi. No nikdy som sa nevzdala. Nikdy. Až dnes.

Hovorí sa, že človek zvíťazí len zbraňami, ktoré si sám ukuje, no tento boj som prehrala.

A nedostalo sa mi ani cti, obvykle určenej porazenému.

Dodnes si pamätám každý rozhovor, každú jeho vetu či gesto. Nechcela som to stratiť.

Naučila som sa žiť i s tým ukradnutým málom, čo som z neho mala.

A zo dňa na deň, odrazu, nemám vôbec nič.

Dokončila som školu, presťahovala som sa do iného mesta, našla si prácu, vydala sa do sveta. Sama, s kapsou plnou odvahy a zručností, ktoré mi tak rýchlo pomohli vyrásť.

A znova padám voľným pádom do močariska temnoty a mám zlomené krídla a zranenú dušu.

Ako ďalej? Ako vstať a lietať ako predtým? V žilách mi koluje smútok a sklamanie, ďalej nevládzem. V nedeľu ráno vstávam skoro, musím si zbaliť veci a odovzdať byt majiteľom.

Nikto iný mi nepomôže, ale určite viem, že mi pomôže mamička. Príde po mňa, odvezie ma domov a pripraví mi teplú posteľ a vreckovky. Som unavená a chce sa mi plakať.

Do konca života nevyliezť z vyhriatej postele a nikomu nič nemusieť vysvetľovať.  A nemať kvôli nikomu srdce roztrieštené na drobné úlomky. Nikdy viac.

Len sedieť pri čaji, smiať sa do tmy a cítiť dotyk maminých rúk. Bezpečie. A kľud.

A možno sa raz vynorí odpoveď na moju otázku. A možno potom už bude neskoro.

Od začiatku sme si navzájom pomáhali, radili si a utešovali. Vždy mal toho veľa, pracoval, nespával a trápil sa a ja som vždy stála pri ňom. Dnešná pravda je však krásne trpká ako doznievajúca chuť vína na jazyku. Využil moju dobrotu a pomoc. Využil moju slobodu a osamelosť. A dnes som zabudnutá. Moje slnko v jeho podniku vybledlo. Prichádza dvadsať rokov tmy a hmly.

Keď odídem, nikdy viac ho už neuvidím. No aj napriek tomu, ako mi ublížil a vzal mi všetko, čo som mala, prajem mu len to najlepšie. Prajem mu šťastie a spokojnosť.

Je to dobrák. Ale nechce ním byť.

Zhrešili sme.

Svoju vinou sa raz ráno prebudí starý a sám, bude sedieť v obývačke a pripíjať sám sebe na zdravie.

Obaja budeme zatratení.

Rada by som bola tejto skúsenosti ušetrená, no na niečo sa mi predsa len zišla. Poznám ďalšiu životnú pravdu.

Všetky cesty vedú do pekla.