stojím vedľa teba blízko ako azda nikto

vidím svoju tvár tvoje ostré črty

a predsa som ti vzdialená na tvoje prianie

no i tak si nesiem niečo z teba niečo čo máš len ty

stála som vedľa teba ako malé dieťa

cítila tvoje teplo vraj ochranu tvojich krídel

zmietol si zo stola moju márnu nádej

vravíš že si moju slzavú tvár nevidel?

tvoja krutosť nemá hraníc cítim potupenie 

Boh mi odpusť že to vravím ale žiť s tebou je utrpenie

náš vzťah stroskotaný koráb

krásna loď vlastne nikdy nebola

hrdzavý potopený v hlbočine plytkých nádejí

nikto ho už nikdy viac nevyloví

odmietol si moju ruku

pomocnú a krehkú

ja? vraj hanba...

to je pre mňa to najkrutejšie nezmyselné sklamanie

až raz ako starý pán

budeš sedieť v kresle

s albumom fotiek na spoločnej strane

spomenieš si na mňa?

snáď...možno ani nie

a možno budem preč ďaleko od teba

a ty nenájdeš už ani môj tieň

ušla som pred pravdou

mal si ma milovať

a vlastným telom chrániť

ničoho som sa nedočkala

mladosť zdravie rýchlo minú

nevnímaš našu smrteľnosť

ako dlho ešte budeme?

sklamal si ma nebojím sa veď to dobre vieš

pred nikým už nezakryješ svoju vinu