Vždy som bola vrtošivá a neposedná, a preto, aby som niekde vybúrila svoju nikdy neutíchajúcu energiu, mama ma už v detstve prihlásila na mažoretky.

Áno, páčilo sa mi to, zo začiatku.

Postupne som si však uvedomila, že nosiť rovnaké kostýmy a robiť rovnako striktné tanečné figúry ako ostatné dievčatá, ma nenapĺňa, chcem byť predsa iná, iná, ako všetci ostatní!

Popri mažoretkách som sa začala venovať spoločenskému tancu. Len tak zo samopašnosti, jednoducho som to chcela skúsiť.

Vír energickej samby, romantické tango či rumba znázorňujúca dve telá vlniace sa v erotickom náboji, ma okamžite stiahli so sebou a ja som sa postupne čoraz častejšie pristihla pri tom, že nemyslím na nič iné, len na tanec. Našla som, čo som hľadala, bola som si tým istá.

Bol to svet veľkých parketov, svetiel, elegantného vystupovania, nádherných šiat mnohých farieb a potleskov na každej súťaži. Toto všetko mi dávalo energiu a silu, ktorú som potrebovala k splneniu svojich snov.

„Tanec máš v krvi,“ hovorili mi všetci blízki.

Snívala som o tom, že budem stáť na parkete a budem jednou z najlepších.

Toto všetko však prinášalo i svoje obete. Sústredenia som milovala, hoci ich súčasťou boli i krvavé otlaky na nohách od vysokých tanečných topánok či bolesť od únavy, ktorá sa mi zabodávala do tela pri každom kroku. Ako malá morská víla.

Za všetkým, čo chce človek dosiahnuť, je tvrdá drina. Ani to ma však neodradilo v ceste za svojím snom, o ktorom som chcela, aby sa stal skutočnosťou.

Mažoretky sa mi postupom času začali prekrývať s tréningami tanca, a tak som na ne postupne zanevrela. Nemrzí ma to. Predsa len, nebola to moja šálka kávy.

Bolo to krásne. Bola som tanečnica a dávala som do toho všetko, telo i dušu. Drinu, ktorú som podstúpila pre to, aby som bola dobrá, zatienili súťaže, pochvaly i výhry.

Vedela som, že už nechcem hľadať nič iné, že tanec je mojím životným štýlom.

Stalo sa však niečo, čo som neočakávala ani v tom najhoršom sne.

Bola som pekne upravená, veľké oči zvýraznené bielymi tieňmi, vlasy dohladka učesané nahor, na sebe som mala nové flitrové šaty rubínovej farby. So svojím tanečným partnerom sme čakali na svoju chvíľu. Mal to byť náš večer.

Vstúpili sme na parket, kde na nás čakal jeden z najťažších štandardných tancov, ktoré existujú. Boli sme pripravení, nemali sme sa čoho báť, no i tak sme boli obaja napätí a vzrušení z toho, ako to všetko dopadne. Nervozita patrila ku každej súťaži.

Začula som hudbu, začali sme sa hýbať v jej tempe. Akoby sme sa boli vznášali, unesení elektrizujúcim nábojom ako na kolotoči, keď som pocítila niečo príšerné a vzápätí som bolestivo dopadla na zem.

Hudba stále hrala, okolo nás sa zvedavo otáčali ostatné tanečné páry a môj partner sa skláňal nado mnou a snažil sa zistiť, čo mi je.

Nedokázala som vysloviť jedno slovo ani sa pohnúť, bola som v šoku. Všetko sa ešte vždy točilo so mnou a ja som nedokázala rozlíšiť, čo je pravda a čo sa mi, naopak len zdá.

Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, že pravú nohu od kolena dolu mám v čudnom neprirodzenom uhle a je zmodralá a opuchnutá.

Hudba dohrala. V ten večer sa všetko skončilo. Všetko bolo preč.  

Cestu do nemocnice si nepamätám. Zato si pamätám tú nekompromisne krutú a neúprosnú vetu, ktorú vyslovil doktor v nemocnici nad mojou posteľou.

„Už nikdy nebudeš tancovať.“

Do očí mi vhŕkli slzy, všetko bolo stratené. Bolesť nohy bola ničím oproti bolesti na duši, oproti tej hrôzostrašnej pravde, pred ktorou nebolo úniku a ja som bola nútená postaviť sa jej tvárou v tvár. Niečo sa vo mne zlomilo.

Moji blízki sa ma snažili rozveseliť, no márne. Jednoducho som sa nevedela zmieriť s pocitom, že už nikdy nevyjdem na tanečný parket a nebudem tancovať. Už nikdy sa nebudem vznášať ako labuť. Už nikdy nezačujem potlesk, ktorý by patril len mne. Už nikdy.

Dlhé noci som prebdela plačúc s tanečnými topánkami v rukách. Spálila som ich, už mi neboli nanič.

Musela som sa z toho dostať, ale nikto mi nepovedal ako a nikto to neurobil za mňa. Vedela som, že na to musím prísť len ja sama.

Bolo sychravé nedeľné popoludnie, keď som sa len tak, z ničoho nič, rozhodla sadnúť si za počítač a začať písať. Nič úžasné. Snáď len pár riadkov o živote, v ktorom sa zatiaľ neudialo nič valné.

Hneď, ako dva papiere vyšli z tlačiarne, dala som to prečítať profesorke, ktorá sa v literatúre skutočne vyzná. Nečakala som nič, len tak pre zaujímavosť som chcela poznať jej názor na svoju prvotinu.

„Silvia, máš talent, rozvíjaj ho ďalej. Píšeš úžasne.“ dočkala som sa o pár dní odpovede.

Tak som sa teda rozhodla.

Pri počítači so šálkou horúceho čaju v rukách som trávila čoraz viac času a postupne som si všimla, že už nerobím nič iné. Len píšem príbehy, vytváram si svoj svet, svoje postavy, svojich hrdinov, ktorú budú žiť naveky. Na papieri i v mojej mysli.

Začala sa nová éra môjho života, nová kapitola na novej strane.

Po dlhom čase a sama som našla svoju cestu. Našla som svoj cieľ. Našla som to, čo som hľadala. A som šťastná.