Prsty neúnavne behajú po klávesnici...kurzor behá z jednej stránky na druhú...a pred sebou mám svet neobmedzených informácií...pomoc...som stratená vo virtuálnom svete...

Nestáva sa to často, ale zato keď k tomu dôjde je to o to intezívnejšie...Včera som išla spať o tretej ráno...no vlastne to bolo už dnes...keď som vypla ten mediálny magnet, ktorý ma k sebe tak rád vábi. Aj teraz pozerám na reálny svet len cez okno izby, akejsi cely, v ktorej v poslednej dobe trávim najviac času, vychádzam z nej len zriedka. Okno je otvorené a ja cítim ako ma hladí ten príjemný teplý vzduch letného večera, stvoreného na romantické prechádzky, a zároveň ma pohlcuje monitor počítača. Párkrát zažmurkám očami, presvedčím sa či ešte vidím a či to, čo vidím je skutočné a prsty pokračujú. Už už chcem odísť, s trpkým úsmevom pozerám na západ slnka a vdychujem vzduch, čo mi slabý vánok vháňa do izby, ale v tom prichádzajú nové správy, často veľmi nepodstatné, ktoré treba prečítať, a potom aj odpísať a predo mnou sa otvárajú nové a nové stránky, opäť 'veľmi' podstatné.

A v tom si hovorím DOSŤ!(no ale nie je to tak rýchlo....zväčša to začína o polnoci a prinajlepšom trvá len hodinku, keď počítač vypínam)...Zhrozene pozerám na čas, ktorý svieti na počítači (ešte stále zapnutom) a uvedomujem si, koľko zbytočných hodín som TU zas strávila.

Napadne ma, že som aj zabudla večerať, poberám sa teda do kuchyne a otváram dvere do záhrady....teda do toho reálneho sveta...pokojného augustového večera...bez internetu.