"Duša nemôže žiť s prázdnym srdcom.

  Ak srdce nezaplní láska, duša odchádza a telo zomiera."

   Jasný deň zahalila tma. Všetky svetlá akoby pomaly zhasli a navôkol sa rozprestieralo mrazivé ticho.

   A v tej tme, čiernej a tmavej, zaleskli sa oči. A tie oči pozerali pred seba, do diaľky, do tej tmavej prázdnoty. Pozerali úpenlivo, so strachom a slzy v nich sa chveli. Netiekli po rovných lícach, boli silné, len sa chveli, držali sa v očiach, boli silné ako vôľa premôcť strach  z ďalekej prázdnoty.

  Telo sa triaslo. Nie zo zimy, hoci bolo odeté v tenkých šatách, ale zo strachu, ktorý celé to telo pohltil.

  Tak to telo stálo, úbohé, chudé, mrazivý vánok len občas nadvihol potrhané šaty. Mesiac úpenlivo zápasil s ťažkými mrakmi, chcel aspoň na chvíľu pomôcť tej stratenej duši a posvietiť jej do tmy. No mračná to nedovolili. Hrdo sa výšili na nebi, aby zahalili každý kúsok zeme. Slzy to vzdali. Neuniesli trpkú prehru a začali stekať  po bledých, vychudnutých lícach. A duša sa vzdialila, všetka sila akoby chcela uniknúť...

  Telo padlo. Padlo na kolená. Zaborili sa do chladnej zeme a boli jedinou oporou. Kostnaté ruky sa spojili a začali zachytávať padajúce slzy, akoby boli dažďom vyprahnutej zeme. A duša ešte stále bojovala, nechcela opustiť telo, vedela, že bez nej by skonalo. Pomaly sa teda vrátila do toho úbohého, studeného a chvejúceho sa tela, ktoré bolo naďalej bezvládne, no sĺz padalo čoraz menej.

  Zrazu sa oči privreli, silno stisli a do rúk padli posledné slzy. Telo kleslo. Ruky objímali studenú zem, oči stále privreté.

  A vyčerpaná duša sa opäť na chvíľu vzdialila. Nešla ďaleko. Telo zaspalo. Zničené. Bezvládne. Na studenej zemi, no už bez strachu. Pomaly sa dvíhalo, raz hore, potom dolu a dlane podopierali jemnú tvár. A napriek tomu chladu a strachu, tej biede a smútku, telo netrpelo. Spalo. Lenže keď sa duša pomaly vrátila, začalo sa prebúdzať. Spalo by aj celú noc, no navôkol bola ešte stále tma. A ešte stále bolo počuť len ticho.Ticho v tmavej prázdnote. Len vietor občas preletel mohutnou silou a už ho zas nebolo.

  Ruky sa natiahli, oprášili z tela kúsky zeme, z tela, ktoré sa tak veľmi triaslo pod tými ľahkými šatami. Duša sa cítila taká slabá. Snažila sa prekonať utrpenie, no chýbalo jej srdce. Bolo tak veľmi prázdne, že nemohlo žiť ďalej. A duša bez srdca nemohla slúžiť telu. Pomaly, celkom pomaličky začala odchádzať. Vznášala sa ako obláčik, malý a opustený, stúpala vyššie a vyššie. Ruky ju už nestihli zachytiť, ušla ako hravé pierko.

  A nebo akoby chcelo vytvoriť cestu pre ďalšiu stratenú dušu, rozostúpilo sa, mraky uvoľnili cestu. Na oblohu konečne vystúpilo svetlo...Lenže nebolo jasné, čisté, teraz už nemohlo telu pomôcť, telo bolo stratené. Naplnené prázdnotou a prázdnym srdcom. Bolo také prázdne, také opustené ako to telo, ktoré kdesi bezvládne ležalo, ako slzy, ktoré už nemali síl ďalej tiecť a ako duša, ktorá sa rozhodla ísť.

  A oči zaslepené slzami rozhliadli sa navôkol, tak veľmi chceli niekoho vidieť, no nevideli... Zrazu sa čosi v diaľke ozvalo. Telo sa strhlo a zamierilo pohľadom do neznáma. Potom pomaly vstalo, ubolené z hrboľatej zeme, nabralo rovnováhu. Urobilo jeden krok, potom ďaľší a ešte jeden a vydalo sa na beznádejnú cestu po vyprahnutej zemi. Kúsky šiat boli zničené, no nie viac ako telo. Krívalo z nohy na nohu, zohnuté, hlava sklonená. Takmer ako chodiaca mŕtvola, lenže toto telo bolo ešte živé. Ešte malo srdce, hoci duša chýbala. Snáď ešte bola nádej na to, aby sa to srdce naplnilo. Tak telo putovalo, nevediac kam, chcelo újsť, akoby niečo hľadalo.

  Občas vystrelo ruky, chcelo sa niečoho dotknúť, no dotkli sa len prázdna. Polootvorené oči žmúrili na cestu, ale žiadnu nevideli. Žiadna nebola. Nič, čo by telu pomohlo. A tak kráčalo stále rovno, už nehľadiac na správny smer. Potom znova začulo ten istý zvuk. Spoznalo ho. Aspoň si to myslelo.

  Chcelo bežať, natiahnuť ruky, no nevládalo. Ani silná vôľa nepremohla bolesť. No išlo tak rýchlo, ako mohlo, na chvíľu malo opäť malú nádej.

  Zrazu narazilo na prekážku. Oči sa otvorili, zbadali veľké kry, ostnaté a neprekonateľné. Za nimi zunel ten známy zvuk. Telo bolo posadnuté. Za každú cenu sa ta muselo dostať. Vystierajúc ruky, rozbehlo sa tak rýchlo ako len vládalo a začalo sa predierať nebezpečnou prekážkou. Dlhé ostne sa začali zarezávať do jemnej pokožky, krv zafarbila potrhané šaty, no necítilo bolesť. Muselo prejsť za každú cenu.

  Zúrivo vytrhávalo pichľavé konáre z pokožky, predieralo sa ako besné zviera. A to len preto, že chcelo vidieť na druhú stranu.

  Keď odtrhlo posledný konár, padlo na kolená. Krv pomaly stekala do vlhkej pôdy. Voda! Telo sa rýchlo povzliechalo, padlo do akéhosi potôčika. Teplá krv kalila jeho vody. Ruky naberali tú ľadovú záchranu a liali ju do úst, akoby to bolo naposledy.

  Oči boli vlhké. Nie však od vody, ale od sĺz. Mali sa usmievať, namiesto toho plakali. Oči plakali, krv tiekla a voda neúnavne zurčala.

  Keď telo pocítilo chlad, snažilo sa výjsť späť na pôdu. Nevládalo prejsť vodou, a tak ostalo uväznené na tom kúsku vlhkej zeme. Bolo tak veľmi sklamané... Začalo vystierať ruky. Potrebovalo dotyk. Potrebovalo, aby ho niekto objal. Potrebovalo naplniť svoje srdce, aby sa duša mohla vrátiť späť, no ostalo samo.

  Ležalo bezvládne, slzy roniace a lapajúce vo vzduchu po čomsi živom. Začalo blúzniť. Objalo samé seba, trasúc sa a hľadiac do výšky na prichádzajúcu tmu. Trvalo to večne. Len tak tam kdesi ležalo, zúbožené, zakrvavené kúsky šiat už nepripomínali odev, s neprítomným pohľadom a veľkými jazvami, ktoré sa  ani zďaleka nedali porovnať s tými na duši... Na tej, ktorá toto telo opustila, ktorá musela odísť, lebo srdce bolo prázdne, nikým a ničím nezaplnené.

   A keď oblohu zaliala tma, zaleskli sa čiesi oči. Padli posledné slzy. Ruky sa posledný krát natiahli v nádeji, že niekto to telo objíme. No neprišiel nik. Oči sa privreli a telo navždy odišlo. Skonalo. Osamotené.