"Len byť. Ach byť a nebyť sám." L.Novomeský (báseň Nohami hore)

    Jeho ruky silno uchopili sekeru a z celej sily ňou zaťali do dreva. Rozlomilo sa na polovicu a on neprestával. S hnevom udieral do posledného kúska celistvého dreva až po kým sa jeho rúk nedotkli kvapky dažďa. Spočiatku drobné a hravé, menili sa na nepríjemné a studené.

    Keď sa obloha zamračila, v diaľke sa zablyslo. Utekal dovnútra, schovať sa pred búrkou. Zapálil v krbe. Studená miestnosť sa pomaličky zohriala, veľké kusy nábytku vrhali ostré tiene. Len plamienky ohňa osvetľovali rozliehajúcu sa tmu.

    Ľahol si na pohovku, starú, prikrytú bielou kožušinou a pozeral do krbu. V jeho sivých očiach sa odrážali hravé plamienky. Cítil príjemné teplo, ruky sa mu prestali triasť.

    Mohutné kvapky úpenlivo klopali na okenicu ako nečakaný hosť. On bol však sám. Bez hostí. Sám, no nie osamelý. Bol len vyčerpaný. Oči sa mu zatvárali a opäť otvárali, akoby chcel oklamať spánok. Potom vystrel ruku, natiahol sa za pohárom, čo stál na drevenom stolíku a pomaly si vychutnával omamný nápoj.

   Nástenné hodiny ukazovali polnoc. Prázdny pohár položil na stôl, stiahol na seba vlnenú deku a oči sa mu privreli. Schúlil sa do nevinného klbka a spokojne zaspal. Hromy občas silno udreli, no nevyrušili ho.

    Gaštanové kučery mal opreté o bielu kožušinu, svetlú pokožku tváre položenú na boľavých rukách. A vnútri srdce, z časti nezaplnené, čakajúce na tú správnu osobu. Nebol to už chlapec, ale ešte nebol ani mužom. Bol zmätený, hľadajúci sa, hľadajúci ten správny smer. Smer života, lásky, budúcnosti.

     Teraz ale spal. Nevinne, bezstarostne, snívajúc. Snívajúc o farebnom lese, o rozkvitnutých stromoch a voňavých kvetoch a o víle. O víle s dlhými hodvábnymi vlasmi, tancujúcej tu a tam, s čelenkou z kvetov. Chytá ho za ruku, kdesi ho ťahá, niečo mu šepká. Nerozumie jej, ale ten čarovný úsmev ho posúva ďalej. Všetko je také kúzelné. Páči sa mu to. Má pocit, že sa vznáša, že tancuje s ňou, s jeho vílou. Láka ho ďalej a je taká tajomná, že ho ešte viac priťahuje. Prichádzajú k vodopádu. Hľadí jej do očí, nemôže sa odpútať. Víla sa naďalej usmieva, čosi mu šepká. Hladí jeho dušu. Jej dlhé vlasy sa vznášajú v príjemnom vánku. Je okúzlený... Víla ale tancuje kdesi preč. - Počkaj! - kričí za ňou. -Nenechávaj ma samého. Ale už jej niet. Vyparila sa ako hmla nad vodopádom.

     Cez starú okenicu zapískala meluzína a v diaľke neutíchal brechot bojazlivých psov. Zobudil sa. Po tvári mu stekala kvapka studeného potu. Pozrel smerom k oknu. Obloha bola zamračená. Objal si kolená a zakrytý dekou pozeral do diaľky.

    -Kto si ? - spýtal sa sám seba. Snažil sa  privrieť oči, aby ju ešte uvidel, no spánok neprichádzal. A tak sa rozhodol ísť. Nájsť ju. Vstal, otvoril mohutné dvere a vybral sa do neznáma. Ešte stále pršalo. Mračná viseli nad horami, vzbudzovali strach.

    Vydal sa smerom k lesu. Bol tmavý a navôkol bolo počuť len padajúce kvapky dažďa. Hľadal to miesto, na ktorom ju stretol, no zatiaľ len bezvýsledne blúdil. Ani rozkvitnuté stromy ani opojne voňavé kvety ani vodopád, nič z toho nevidel. Chladný vietor pokúšal jeho mokré telo. Triasol sa od zimy. Namiesto smútku však víťazil hnev. Kráčal po ihličnatom koberci, inokedy zas stúpal po strmých kopcoch. Bol vysilený. Smädný. Hladný. A pomaly strácal nádej, že ju ešte niekedy uvidí. Jej hypnotizujúci pohľad ho tak veľmi lákal. 

    Zrazu začul šumenie vody. Na chvíľu si myslel, že sa dostal k vodopádu. No potom zbadal akúsi rieku. Pribehol k nej, rozhliadol sa navôkol, no nevidel nikoho. Bol už veľmi ďaleko. Dážď ustal a mračná sa pomaly strácali, ale vrátiť sa nemohol. Noc sa blížila a cestou späť by ho určite zastihla tma. Rozložil oheň a keď na oblohu vyšli prvé hviezdy, ľahol si pod neďaleký strom a snažil sa zaspať. Bolo to ťažké. Studená zem bola až príliš tvrdá. Mesiac mu svietil do tváre. Pomaly zaspal.

     Víla sa zjavila nečakane, v dlhých priesvitných šatách, a bola ešte krajšia ako predtým. Pristúpil k nej a mal toľko otázok, no ona ho chytila za ruku a ťahala ho preč. Vznášali sa v omamnej vôni kvetov. -Kto si ? - spýtal sa, no skôr ako by počul odpoveď, už jej nebolo. Zostal sám. Bol tak veľmi nešťastný. Blúdil tou kúzelnou krajinou, na ruke ešte stále cítil jej dotyk. Poobzeral sa dookola, potom si zúfalo sadol pod mohutný kmeň stromu a sklonil hlavu.

     Zobudil sa. Spočiatku bol veľmi sklamaný, ale potom to pochopil. Jej kúzlo prichádzalo len v noci. Len noc bola taká čarovná, že sa mu mohla zjaviť. Pochopil, že to, čo máme radi, nám môže zo dňa na deň odísť. A je len na nás, či sa budeme trápiť alebo začneme hľadať vlastné šťastie... Už nebol smutný. Vedel, že keď príde ten správny čas, tak sa s ňou opäť stretne. S ňou. S jeho vílou.

     Vybral sa teda naspäť. Cesta už nebola taká dlhá. Pomaly kráčal dolu kopcom a na chrbte cítil dotyky slnečných lúčov. Vtáctvo okolo štebotalo, kvety a stromy akoby znova ožili.

     Nespúšťal ju z mysle. Neľutoval, že práve nie je s ňou. Tešil sa, kedy ju opäť stretne.

     A keď sa začalo stmievať, dorazil späť. Zapálil v krbe, prezliekol si mokré šaty, nalial víno, pripravil sviečky a čakal. Čakal, kým príde noc a s ňou aj jeho víla. Už už chcel zavrieť svoje hlboké sivé oči, no vtom sa zjavila. Bola nádherná. Jej dlhé vlasy hladili modré hodvábne šaty. Pozeral na ňu, ona na neho. Natiahol ruku, aby prišla bližšie. Objal ju a prosil, aby ostala večne. Vedel, že nesníva. Vedel, že bdie a všetko je skutočné. Uvedomil si, že našiel to, čo tak veľmi túžil nájsť. Šťastie. Lásku. Možno budúcnosť.

     Ľahli si vedľa seba. Hladil ju po vlasoch, objímal jej krehké telo. A keď si všimol, že zaspala, pokojne zatvoril svoje oči, aby mohol naďalej snívať. Snívať o farebnom lese, rozkvitnutých stromoch a voňavých kvetoch a o víle...