Dávno zabudnutá báseň, nájdená možno nie v najlepší čas. Alebo žeby áno...?

Luhári bezcitní držia nás za ruky,

s krivdou v srdci opustia nás naveky

a potom sa zasmejú.  

Luhári bezcitní páchnuci podvodom,

ženy máte doma, hrozíte rozvodom,

veď budú nezávislé!

Načo sa snažíte, ľúbite, chodíte,

keď všetkému čo milujete práve len škodíte?

A teraz ste pri nás.

Milujete nás, no len momentálne.

Chodíte plakať do našej spálne.

Vstávate znovuzrodení.

A potom to oznámite, po milovaní vo vani:

treba ísť nakúpiť, v práci sa darilo, som zadaný...

Na čo ste doteraz dočerta mysleli?

Tvárite sa zakaždým, že ste už dospeli.

No vám láska nechýba.

Keď ste už zadaní, zabudnite na nás,

vraj je vôkol vás toľko pokšení a krás.

To najkrajšie máte doma !

Komplimenty, lichôtky, bozky, krátke noci,

ako veľmi chceme byť otrokyňou moci

vašich nežných rúk.

Opona však spadla,

krivda na zem sadla

a Vás luhári nech viac nevidieť !