Jeden večer, keď vznikla táto kratučká báseň, bol nesmierne bolestný, lebo práve tí, ktorým som verila, ma podviedli...

            Som len telo bez duše, naplnené prázdnotou,

            nie som sama, som so svojou samotou.

            Som ako vták bez krídel a kvet bez vody,

            ako človek, ktorý neverí na náhody.

            Oči nevidia, plačú, ústa mlčia.

            Priepasť v duši je stále väčšia.

            A ja som len hviezda za mrakmi, ktorá chce žiariť, no nik ju nevidí.