V beznádeji sa človek ocitne veľmi rýchlo. Akurát je otázka prečo? Dnes je deň, jeden s tých, ktoré nik nechce prežívať, ale musí. Beznádej sprevádzaná nekonečným čakaním. Toto sú chvíle, kedy čas zrelatívnie ešte viac ako inokedy. Sekundy sa stávajú minútami, minúty hodinami a hodiny dňami.

Najviac na svete si želám, aby dnešok nebol. Aby nikdy neboli dnešky, ako tento.

Kvočím opretá o stenu a čakám. Ešte aj spasenie zdanlivo prichádza skôr ako odpoveď. Odpoveď. Akú vlastne očakávam odpoveď? Ani sama neviem. Ako sa zmieriť s tým, že ani keď prežije nebude dobre, a keď zomrie zomriem s ním. Ako sa teraz dá človeku pomôcť? Prečo nemám takú silu? Teraz by som ju využila.  

Pred očami sa mi mihajú posledné obrazy jeho tváre, celej od krvi. Ako ma to ubíja! Prečo som tam nebola? Tu už výhovorky, prečo som nešla nemajú zmysel. Kde by som skončila? S ním? Kto vie. Všetko sa zomlelo tak rýchlo. Nadčas v práci. Telefonát, že ide von s priateľmi. Ďalšia práca. Šéf odchádza. Zaspávam. A zrazu ma budí telefonát o akom sa mi nikdy nesnívalo. Pocítila som slzy na tvári, keď sa mi ozval nejaký doktor z nemocnice. Ktorá to bola? Takmer som nenaštartovala auto. Ako omámená som sa tam dostala. Nebolo to ďaleko...stihla som ho zahliadnuť predtým, ako ho vzali do operačnej sály. Zaplatila by som čokoľvek za to, aby som to nestihla. Cítila som ako mi bolestne búši srdce. Nie, toto nemôže byť naozaj.

Teraz tu kvočím už dlhšiu dobu. Nohy mi stŕpli tak, že ma to už začína bolieť. Ale koľko je toto bolesti oproti tej, ktorú prežíva on? Mizivé množstvo. Spomínam na staré časy. Na úsmevy. Objatia. Spoločné zážitky. Je absurdné, na čo všetko si zrazu človek spomenie.

Trvá to dlho. Moja beznádej rastie. Prerastá rozmery tohto vesmíru.  Myšlienkami som zablúdila do minulého týždňa. Nebolo to v tejto nemocnici, ale v tej na druhej strane mesta. Prišli výsledky od lekára. Diagnóza bola potvrdená. Keby nezomrie dnes, tak do dvoch mesiacov určite. Má rakovinu. Ešte aj tú svinskú zákernú rakovinu! Spravil si to naschvál? Chcel si to ukončiť takto? Toto nie je fér voči mne ani celej rodine! To si nám snáď nechcel spraviť! To by som ti nemohla odpustiť!... Ale odpustila by som sebe, keby umieraš v bolestiach, dlhé týždne? Nie, ani to by som nespravila. Viem však, že odísť bez rozlúčky ti nedovolím! Nech už zomrieš kdekoľvek a kedykoľvek. Tak prosím, dnes neumieraj. 

Tu by som sa asi mala zamyslieť nad životom. Je to neférové. Nechcem nad tým rozmýšľať! Ale čo som v živote dosiahla. V tej nudnej práci. V tom nudnom byte. S tým starým autom. Bolo naivné čakať od života, že raz bude lepší. On na to dôvod nemá...

Prichádza lekár. Ani sa nevládzem postaviť, ale spravím to. Niekde v sebe nechcem vedieť čo mi chce povedať. Nechcem to počuť. Nie tu, nie teraz, nie týmito ušami. ... Oznamuje mi správu. Je bolestivo neutrálna. Slová ku mne doliehajú naozaj spomalene. Nejaký čas si uvedomujem, čo vlastne vravel. Prichádzajú ďalšie slzy. 

Splnilo sa mi želanie v tom, že nie, dnes nezomrie. Ale v najbližších dňoch je to vysoko pravdepodobné. Áno, robili čo mohli. Áno, bol to veľmi ťažký prípad. Kopa zbytočných slov. Nedokážem ich počúvať.

Teraz ho ani nemôžem ísť pozrieť. Nechala som im tuším číslo, nech mi zavolajú hneď ako sa preberie. Zavolali, na druhý deň poobede. Prišla som. Na tú doráňanú tvár nikdy nezabudnem, ani na tú beznádej, ktorá sa mi rozľahla v srdci. Bola ako ozvena odrážajúca sa zo všetkých strán na všetky strany môjho srdca. Sadla som si k nemu. Bol natoľko pri vedomí, aby sme sa mohli trochu porozprávať. Na niečo tak smutné sa zabudnúť nedá. Na to aké ťažké je pozerať do očí umierajúcemu. Ako ťažko je usmiať sa a presviedčať ho, že bude lepšie, keď tomu ani trochu neveríte. Bolelo to skutočnou bolesťou.

Spomínali sme na naše posledné stretnutie. Ospravedlnila som sa mu, že som nemohla prísť a v duchu nenávidela svoju prácu aj s celým šéfom. Povedala som mu, že rodina o tom vie, že zajtra ho prídu navštíviť. Nemohla som to vydržať. Objala som ho a plakala. Jeden z najúprimnejších momentov môjho života. Plakala som ja, plakala moja duša a srdce mi pukalo. Povedala som mu, že včera zomrieť nemohol, lebo sa nerozlúčil.

Spravil to dnes a ja som mala pocit, že tam zomriem s ním. Ako veľmi som nechcela počuť tie slová. Utešoval ma tým, že tam kam ide, tam nie je bolesť, tam sa skončí. Jeho viera bola silná a ja som si uvedomila, že je to jediná správna vec, čo teraz môže spraviť. Prestať sa báť.

Ale aj tak, moje celé ja bolo proti tomu. Tak som nechcela ostať bez neho. Bol samozrejmosťou môjho každodenného života. Keď  bolo najhoršie stále sme si pomáhali. Keď bolo dobre vychutnávali sme si to. Spolu. Spolu sme sa sem presťahovali. Spolu sme to tu spoznávali. Spolu sme si hľadali prácu. Bože, na koho sa spoľahnem, keď tu on už nebude?

Musela som už ísť. Rozlúčili sme sa. Povedala som mu, že sa zajtra stretneme, ale neverila som tomu. Dodala som pri dverách, že ak sa nestretneme zajtra, tak raz ešte určite. Keď som išla prvýkrát do školy, nechcela som odísť z domu. Keď som išla na strednú, nechcela som odísť na výšku. Keď som si našla byt, nechcela som odísť z rodného mesta. Všetky tie odchody vtedy nemajú citovú hodnotu oproti dnešku. Teraz totižto viem, že nebude cesty späť, už nikdy. Nikdy som nekráčala tak pomaly. Nikdy som necítila ako sa strácam v beznádeji, tak ako teraz stále väčšou vzdialenosťou medzi nami a našimi dušami. Posledná spomienka na neho je ako sa usmieva a mierne mi kýva. Tiež vedel, a to lepšie ako ja, že sa na tomto svete už viac nestretneme. ...

Nadránom mi volali z nemocnice. Nezobudili ma. Nespala som. Nevyzliekla som sa. A ani som neurobila nič. Len som prišla domov a čakala. Rovnako ako v nemocnici, rovnako ako polovicu života. Nechcela som viac čakať, kým sa mi doničí život. Je čas na zmenu. On tu už nie je. Ostala som bez ochrancu, bez priateľa, bez brata.

Rodine som poslala správu, že už sa nemusia ponáhľať. Keď prišli, spoločne sme sa vyplakali, vediac, že je nás o jedného menej, ale v zlom poradí.

O týždeň bol pohreb. Stála som nad jeho hrobom. Prehrávala som si celý život s ním, a vlastne to bol celý môj život. Bol tu stále, až doteraz. Áno, naše cesty sa takto nedobrovoľne rozišli. Nikdy som nemohla na neho zabudnúť, a ani som nezabudla. V ten deň som definitívne odišla preč, do iného mesta, hľadajúc nový život a dúfajúc, že rana v mojom srdci ma nezabije.  Nemodlila som sa za neho, nešla som mu odvtedy na hrob. Verila som v jeho slová, že je na lepšom mieste. V hrobe ostalo len jeho telo, no jeho duša, tá bude so mnou, až do dňa, kým sa k nej nepridá aj moja...

Suzan Loren

(PS: Toto je len vymyslený príbeh, nikto mi za posledné 3 roky nezomrel.)