Mám strach! Dve slová, ktoré som si ako malá nedokázala priznať. Vtedy som chcela ukázať aká som silná, že nepoznám strach. Ničoho sa nebojím. Už nie som to malé dieťa bez strachu. Teraz som tínedžerka, nemám ani osemnásť, ale je to môj najvyšší vek, aký som zatiaľ dosiahla. Preto sa zaň nemôžem hanbiť. Som staršia, ale o to viac sa bojím, ako predtým. Môj život sa natoľko zmenil, že z neho ostala len kopa strachu. Bojím sa svojej minulosti. Denne si želám, aby mi niekto vymazal spomienky. Myslím si, že tak sa mi bude ľahšie žiť. Áno, bez spomienok je život ľahší, ale prázdnejší. To si možno mnohý z vás povie. Máte všetci pravdu. Ja si však o sebe nemyslím, že by vypĺňali prázdne miesta života, skôr tie bolestné. Neviem ako, ale myslím si, že neviem ako mám žiť. Kto mi s tým pomôže? Nikto, lebo nikoho do toho nič. Ja nie som sama na tomto svete. To viem, lebo síce sa bojím, ale to neznamená, že nestretávam ľudí a nepočúvam ich. Denne počúvam, ako svet okolo mňa narieka. Chcem mu pomôcť. Ako môžem pomôcť, keď som na to sama? Takmer každý človek si želá tento svet zmeniť, tak prečo sa nenájde niekto kto začne? Taký nie je. Strach. Nemám ho len ja, to viem. Toto je dôkaz, že všetci sa bojíme, áno, takmer všetci.

Začala som o minulosti. Tá však nie je jediná. Bojím sa aj prítomnosti, no hlavne budúcnosti. Prišli časy, keď od rodičov počúvam len samé: „Výška! Čo pre ňu robíš? Nerobíš nič! Len vysedávaš za počítačom! Celý čas ťa nevidím robiť nič zmysluplné! A vieš už, čo budeš robiť ak ťa nevezmú?! Uvažovala si nad nadstavbou?“ Ja sa priznám. Celým svojím bytím verím, že na výšku sa dostanem. To ma núti nezaoberať sa myšlienkou: „ Čo ak ma nevezmú? Čo budem robiť?“ Nič. To neviem. Jedno je isté. Môj svet je už teraz labilný. Ale keď ma nevezmú na výšku, tak sa znova rozpadne, a hoci to už bolo veľa krát na milión kúskov. Tentoraz to bude na kvadriliardu! Môj otec na mňa tlačí teraz, tým že nezarábam. Preto som v jeho rebríčku dôležitosti niekde v strede a aj to len preto, že som jeho dcéra. Inak by som ani v tom rebríčku nebola, samozrejme. Je hlúpe počúvať od rodičov, že nás musia kŕmiť a držať pod ich strechou a bez nás by im bolo lepšie a mohli by si toho teraz véééľmi veľa dovoliť. Ak si idem robiť dieťa, musím sa najprv zmieriť s faktom, že do osemnástich sa oň musím starať, lebo som si to sama zvolila tým, že som si ho nechala. Kedy si dospelí uvedomia, že za tento problém si môžu sami. Alebo tým, že nepočúvajú rady o používaní kondómov. Tie už boli za generácie mojich rodičov, takže sa nemôžu vyhovoriť! Ja som ich neprosila aby mali sex a o deväť mesiacov mňa! Mám im byť vďačná za život? Tak nech sú aj oni vďačný. Za to, že som ešte na žive. Myslím to tak, že som zdravá a nič mi zatiaľ nie je. Hoci srdce mám už slabšie ako pred piatimi rokmi. To som si istá! Nevážia si mňa ani môj život a ja si mám vážiť ich? Pýtam sa prečo? Áno, v tomto svete je zakázané sa pýtať. Ak to aj spravím, nie je to tak zlé. Len odpovede sa na revanš nedočkám. Nemám na to právo. Mám si ešte užívať svoje detstvo. Tých pár mesiacov držať hubu a krok.  

Strach. Strach! Strach? Bojím sa a veľmi. S tou výškou som chcela poukázať na to, ako mi takýmito maličkosťami práve rodičia berú životnú silu. Všetok elán odplavila ich otázka: „ Čo keď ťa neprijmú na výšku?“ Je neskutočne naivné veriť, že ma bezpodmienečne prijmú. Mama má pravdu. Aj v tom, že píšem málo. Chcem byť novinárka. Ale som ako novinárka schopná dať ľudom svoje maximum? Som schopná aspoň nejako zmeniť tento svet, v ktorom všetci mlčíme, a všetci čakáme až jeden prehovorí? Čakáme na to už veky. Chcem prehovoriť, chcem svetu vykričať nech sa vzchopí. Nemôže byť taký zlý, ako mi to v živote už mnohokrát ukázal. Ja neverím tomuto svetu, ja sa ho bojím! Bojím sa jeho, našej budúcnosti. Bojím sa, čo spravím. Neviem spievať, dokonale maľovať, nie som vynikajúca v  matike a ani slovenčina mi nejde. Chcem to zmeniť, ale keď doma poviem, že potrebujem doučovanie, tak jediná odpoveď je -  veď ty to zvládneš aj bez toho!  Ani sa nečudujem, že mi toľko núkajú alternatívy namiesto výšky. Za výšku sa platí a moji rodičia mi nepriamo pripomínajú, že na to nemajú. Ale na 100 eurové nákupy jedla každý týždeň, na to máme, samozrejme... Je tu viac hnevu z premárneného života, ako strachu. Pravda je taká, že idú ruka v ruke. Pekne spolu a nehnú sa od seba, hoci si vlastne protirečia aj sa dopĺňajú. Chcem svetu o sebe všetko vypovedať. Bude ma niekto počúvať? No tak, ľudia! Nájde sa jeden, kto sa nad týmto zamyslí? Možno, ale človeče, v tom prípade nerozmýšľaj dlho. Otázku sveta nik nezodpovie za večer. My sme si tento svet vytvorili a taký ho aj máme. To, že nový doňho nezapadajú je proste len ich problém. Majú strach? Budú ho musieť prelomiť. Pomôže im to? To sa uvidí, podľa toho odkiaľ a aký sú. Kam smerujú a čo tým chcú dosiahnuť.  Môžu sa pre to zmeniť. Áno, učia ma - zmeň seba, až potom zmeníš iných. To nie je pravda. Kto v skutočnosti ocení, keď sa mu priznám, že som zmenila celú podstatu svojej osobnosti, len preto, lebo sa mi nepáčila? Nájde sa jeden, ktorý to popri svojich osobných problémoch ocení? Nie a to je dôvod, prečo ani iných nezmením. Základ je naučiť sa žiť s tým, čo máme a kto sme. To poznanie nás zmení, takže na konci budeme iní, lepší. Ja tomu verím.

Mnohým sa tento text môže zdať ako hlúposť. Rada by som patrila k nim. Pravdou je, že keď si ho prečítam o rok možno sa aj zasmejem. To by sme spravili viacerí. Ja som si však už uvedomila, že smiešne to nie je. Vám áno, ale ja, keď si toto prečítam uvedomím si, že som to raz naozaj musela prežiť. Teraz je toto realita môjho života, nemôžem sa na tom smiať, lebo by som vysmiala samu seba a svoje terajšie skutočné city. Vidíte? Skončila som pri strachu. Nevidíte to? Viem, že mne strach nedodáva odvahu, niekomu áno. V mojom ponímaní je to šťastlivec.... Zaujímavé,... slovo, šťastie, si spájam s Írskom... Moje ponímanie strachu vyúsťuje do bezbrannosti. Mám strach a som bezbranná. Mám strach, že som bezbranná. Na jednej chate nedávno sa mi stalo niečo veľmi nepríjemné. Skupinka troch ľudí na mňa útočila. Nedokázala som sa brániť. S toho vznikol strach z bezbrannosti. To čo tam, už nechcem viac zažiť. Nechcem byť bezbranná. Tam mi gympel, ani asertívne správanie nepomohli. Iba ma za to vysmiali a spýtali sa kde mám papiere od psychiatra. Nepýtala som sa ich kde majú oni svoje. Zhoršila by som to. To bol jeden zo zlomov. Ďalší? Stále, keď sa pozriem otcovi do očí. Z nich preteká potláčaná agresia a vždy cítim, ako to v ňom pod povrchom vrie. Mám strach, že sa mu raz budem pozerať do očí, keď to v ňom všetko naozaj vybuchne. Myslím, že sa po tom viac človeku priamo do očí nepozriem.  Hneď zo začiatku spomenutý dôvod? Výška. Ak ma nevezmú, tak to bude hlboký úder pod pás. To mi je jasnejšie ako slnko v lete. Bude to moja vina? Akú mieru viny unesiem? Po bývalom obrovskú, ale nie nekonečnú... on mi spôsobil oslabenie srdca viac ako rodičia. Oni majú na konte len stratené nádeje.

Ježiši, ako sa ľutujem! To inému ma nenaučili? Je kopa ľudí, ktorý sa boja viac a majú sa horšie ako ja. Dokonca sú to celé Haiti. Koniec tohto textu? Nemám právo na žiadnu myšlienku s tohto textu, okrem samotného faktu, že každý sa niečoho bojíme...

SUZAN LOREN