Myslím, že nikdy v živote som sa tak zhlboka nenadýchla, ako teraz. Bolo to, ako vynoriť sa z dna mora. Moje telo sa prebralo z kómy. Chvíľu som len zhlboka dýchala. Osud mal pravdu. Nie som tá, ktorú Kasu zabil. Už nie som ani tá, ktorá mu slúžila. Mám nové telo, novú energiu a s nimi som nový tvor s novými možnosťami. Mám svoj cieľ. Musím zastaviť tieto nezmyselné vojny. Démoni nech sa bijú medzi sebou, keď to potrebujú, ale ostatných nech do toho neťahajú. A Anjeli ak potrebujú niekoho na sex, tak nech si rozšíria vlastné rady o Anjelky. Mám už toho dosť! Správajú sa ako malé deti. Každý chceme len vlastný pokoj a nech sa iný nestarajú. Títo zničili pre svoju bezohľadnosť pol vesmíru a ja som sa znovu zrodila, aby som ich zastavila. 

Len musím nájsť cestu von. Ten hnusák Kasu myslel na všetko. Nezabudol ani zablokovať hlavný vchod do jaskyne.                                                                                                                                     „Obdivuhodný výkon, no!“,  pošepkala som si s ironickým úsmevom...aj pohľadom, len ten nemal kto vidieť...

Našťastie Kasu nemal toľko času, aby myslel na viac vchodov ako na hlavný. Tak som sa dostala von celkom ľahko. Dajme tomu.                                                                                                                                  Na vzduchu som sa zhlboka nadýchla. Túto chvíľu som si musela vychutnať. Po tom všetkom trápení a po toľkej temnote som si to mohla konečne naplno užiť. Slnko už zapadalo. Ešte stále príjemne hrialo, hoci mne zima nemohla byť, keďže sa viem zahriať z vlastnej energie.

Vnímala som všetko okolo seba. Musela som. Chcela som. Túžila som. Mala som na sebe nejakú bielu handru, asi šaty.  V prichádzajúcej tme som žiarila ako hviezda. Vyžarovala zo mňa vnútorná energia. Áno, bola som spokojná. Pomaly som sa vybrala krajinou, kopcami, rovinami, údoliami. Nevedela som kam kráčam, ani ako dlho. Mne to bolo tak... krásne jedno. Vzduch som cítila ako mi prechádza z pľúc do tela a dodáva mi ďalšiu silu. Cítila som vetrík v šatách až na pokožke. Žila som.

Kráčala som. Nie vlastne, už bežím. Nie teraz sa dokonca nechávam vlastnou energiou vyzdvihnúť a letieť. Letím. Vyššie, vyššie až na okraj atmosféry. Tam som sa obrátila naspäť.                                    Krásne hviezdy. Koľko zla je medzi nimi. To zlo tam onedlho nebude, ale to teraz nechávam tak.  Rozhodla som sa skúsiť aká som rýchla. Dala som sa na oblet planéty. Z povrchu som musela pôsobiť ako kométa. Pozerala som sa dole. Tam kde som sa vynorila bol aj z hora obrovský kus povrchu zničený. Keď ma   Kasu dostal do tej jaskyne naokolo zúrila vojna. Bola som jeho slúžka, tak sa ma chcel potichu zbaviť. Išiel po mne, stopoval ma ako svoju korisť. To bude prekvapko, keď sa pred ním objavím!

Prestala som vnímať svet podo mnou. Len som si razila cestu oblakmi. Rýchlejšie, rýchlejšie, rýchlejšie! To bol môj cieľ. Do svetelnej rýchlosti som sa dostať nemohla. Moja telesná schránka by to nevydržala. Navyše ma brzdila atmosféra.

Tak tam som to vzdala. Postupne som začala uberať výšku. Bol to tak skvelý zážitok!                                        Na povrchu som zastala a dala si minútu na úpravu hladiny kyslíka v krvi. Potom som šla ďalej. 

 Bola som na zatemnenej strane planéty. Mala som pocit, že tam mám byť. Kráčala som svetom a snažila sa zistiť čo ma ešte drží na tejto planéte. Čo to môže byť?                                                                 Zrazu sa z tmy predo mnou vynorilo nejaké zviera. Vyzeralo, že chce na mňa zaútočiť.  Zrazu som si uvedomila, že ja samu seba vidím ako svietiacu. To neplatí o ostatných, lebo som to svetlo zablokovala, nech sa nešíri nikam. Inak by nezaútočilo.  Malo to štyri nohy, tri chvosty, démonské oči. Jemne som potočila hlavu nabok a prezerala som si to. Zviera sa chystalo odraziť a skočiť na mňa. Pozrela som mu do očí. Prekvapene zaváhalo pod silou môjho pohľadu. Tak som mu poslala myšlienku pozdravu. Trhlo ním. Na to byť zvyknuté nemohlo. Poklonila som sa pred ním a ono pochopilo, že pozdrav je odo mňa. Tak sme spustili myšlienkovú konverzáciu. Zistila som, že to zviera nemá meno. Prišlo mu to vtipné. S toho som usúdila, že je to samotársky druh. A ono zase pochopilo, že ja nie som ani Anjel, ani Démon, ani iná rasa.  Rozprávali sme sa o lovení, o tom ako sa žije na tejto planéte, ako sa to tu menilo. To zviera musí byť staré, ale stále pôsobí mlado. Napokon sa mi ho podarilo presvedčiť ,aby som mohla spať v jeho jaskyni.  Moja energia spánok nepotrebuje, iba moja telesná schránka potrebuje oddych.  Prídu aj dni kedy si ho nebude môcť dopriať. Moja energia sa zatiaľ uvoľnila a rozbehla do sveta.

Ráno som sa zobudila s tým, že som preskúmala široké okolie. Energia mi dala informácie o tom, že sú tu ešte nejaký Démoni. Tak som sa rozhodla ísť opačným smerom. Rozlúčila som sa s tvorom a dala som mu aj menší tajný darček. Démoni ho nebudú môcť vidieť, ani Anjeli a na tento deň som mu dala šťastie v love.  Celý deň som sa potulovala. Našla som vodopád, tak som sa osprchovala. Našla som aj nejaké jedlo. Ten tvor mi poradil, čo nejesť. Našťastie.                                                                             K večeru som sa dostala do blízkosti nejakých skál. Obmedzila som žiaru, hoci práve nebola taká výrazná. Zmenila som svoj vzhľad na starý. Zmenili sa mi vlasy z tmavofialovej na čierne, farba očí z fialovej na zelené, a obnovili sa mi niektoré jazvy.  Cítila som pred sebou prítomnosť démona. Nepotrebovala som nechať energiou preskúmať kto to je. Mala som pocit, že je ranený. Taký pocit. Mne môže byť úplne jedno či ma chytia alebo nie, zdrhnem im kedy len chcem.  Tak som sa postavila do otvoru. Nebola to celkom jaskyňa. Bola hlboká len  zhruba dvakrát moja výška, ale bola od toho širšia. A v nej ležal, dosť pokrútene, zranený démon. Nejako ma s posledných síl registroval. Chcel na mňa namieriť zbraň. Toľko síl zas nemal. Tak im treba nosiť sto kilové meče a hlúposti! Navyše mu značne zavadzali krídla. Ironicky som naňho pozrela. Jaj mudrc!

Vtedy sa mi zazdalo, že ho poznám. Podišla som k nemu.                                                                         „Martin?“ vyvalila som oči. Bol to on. Môj posledný pán. Meno Martin a pár ďalších ako Gabriel, Michal a tak, sú celo vesmírne.  Démoni sú proste všade.                                                                                                                          Pozrela som na stenu. V zapadajúcom slnku sa krásne vynímala jeho krv na nej, aj so šmuhou ako sa po nej zošuchol na zem. Kľakla som si k nemu. „ Kto ti to spravil?“ opýtala som sa ho potichu. Nevládal mi odpovedať. Pomaly som sa zohla k jeho tvári a oprela sa o ňu svojou.                                 „Nieže niekam pôjdeš.“ Zavtipkovala som, lebo tým gestom som ho nechala upadnúť  do bezvedomia. To mi zabezpečilo, že nevidel ako som priamo z jaskyne vzlietla nájsť liečivé rastliny, drevo a zopár nechutností k tomu. Typu jedy a tak.    

Našla som zhruba všetko čo som potrebovala. Liečiť démonov nie je hračka, a kým som sa to naučila skoro to párkrát zle dopadlo. Naučil ma to, dnes už viem, že jeden démon. Usídlil sa na tej planéte kde mal môj pán sídlo. Vrátila som sa do tej jaskynky. Oheň, naň stačil energetický výboj. Voda, aby zovrela – detto. Zanedlho som už mala potrebnú zmes hotovú. Sedela som oproti démonovi a sledovala som ho. Počas varenia som ho obrátila do vhodnejšej polohy. Z vecami som nič nerobila okrem zastavenia najsilnejších krvácaní. Tak som len sedela a pozerala naňho. Už dobrú chvíľu som nerozmýšľala nad ním. Myšlienky sa mi rozutekali. Nejako som si uvedomila, že som myšlienkami v hlbokej minulosti, spred týždňa. Týždeň je to pre mňa, lebo u Osuda ide čas tak pomaly, že on sa skôr pomaly vracia späť ako napreduje. Tam som sa naučila veľa nových vecí. Nie len o mne a mojej energii.

Tak som tam sedela ešte nejakú hodinku. Zmeska stihla vychladnúť na prijateľnú teplotu. Nabrala som z nej do kamennej misky, ktorú som si vytvorila ako všetko ostatné – energiou. Kameňa je naokolo dosť. Aj podzemnej vody, ktorú som vytiahla na povrch.                                                                                                                                             Kľakla som si k nemu. Sklonila som sa k jeho uchu. „Preber sa pán môj.“ Šepla som. Musela som sa nad tým usmiať. Ja už nikomu nepatrím a ani jemu by som nemala...

Pohol sa. Otvoril oči. Asi o sekundu neskôr sa v nich začala kumulovať bolesť. Pomohla som mu sadnúť si a oprieť sa o mňa. Jaj, tie krídla! Večne len zavadzajú.                                                                                                  „Napi sa, rýchlo!“ vopchala som mu misku pred ústa. Vypil to. Už si zvykol, že niekedy nemá toľko sily aby sa sám vyliečil. Zmes nemala mať  anestetické účinky na démonov, ale na iné organizmy aj áno. To bolo nebezpečné. Démoni a bolesť...  Po chvíli začal zatínať päste. Jeho telo, celé dobité sa začalo liečiť. Už zovreté päste nestačili. Bol by si kosti rozlámal. Prehol sa dopredu. Ledva som ho zastavila, aby sa netresol o zem. Donútila som ho vypiť ešte dve misky. Jemu sa podarilo roztrhnúť mi šaty.                                                                                                                             „Martin vzchop sa! No tak.“ Snažila som sa ho nejako udržať. Tento nápoj regeneruje celé telo. Prvý krát mi z neho dal napiť Kasu, pred tým ako ma umučil. Ďalší dôvod prečo ma nenávidí – Osud ma vyliečil a prežila som.  Teraz by mal prežiť môj pán. Martin. Neudržala som ho. Padol na lakte. Inštinktívne roztiahol krídla čím ma zhodil na zem. Ako som sa dvíhala zo zeme pozrela som mu do očí. Aj on mne. Vtedy mi dopol ďalší dôvod prečo ho ten liek tak berie. Pozabudla som sa. On keďže má krídla je krátko po premene, že? Lenže pohľad do jeho očí mi jasne vypálil do sietnice, že nie! Ešte sa nedokončila úplne. Jeho oči ohnivo energeticky žiarili. Kóma proces čiastočne zastavila. Čo by sa nemalo. Lebo sa práve dokončuje. Takto cítil väčšiu bolesť.... ak to je možné. Vedela som, že teraz som pre neho iba vec, ktorú môže roztrhať. Ajaj, prúser!

V tej stotinke sekundy my myseľ zabehla do minulosti. Raz keď sa Martin menil. Nejako sa mi podarilo ostať s ním v jeho izbe. Vtedy ma naháňal, chcel ma zabiť, roztrhať. Menil sa na zviera! Podarilo sa mi utiecť do lesa. Tak som sa bála, že som si tam jednoducho našla neviem, nejaké miesto. Schúlená som sa pár dní nepohla, okrem triašky čo som mala. Iba keď si po mňa prišiel. Bol po premene, ale aj tak som v šoku chcela znova utiecť. Vtedy ma pevne zachytil a vyťal mi takú facku až som tresla do najbližšieho stromu a omdlela. Potom, keď som sa prebrala som schytala ďalšiu – slabšiu a vynadané, nech to už viac nerobím.                                                                                                                                                     Teraz som však niečo také nemohla čakať. Jeho mozog ovládala priveľká bolesť. Martin!- Zakričala moja dušička. Mala som sa tváriť ako jeho slúžka, ale energia sa nemohla nechať rušiť. Toto podľa nej bola maximálna výstraha pred nebezpečenstvom.                                                                                                                                     Rýchlo som rozmýšľala čo spraviť. Pán sa ku mne začal pomaly približovať. Ja som sa začala pomaly posúvať dozadu. Postavila som sa, ale stále som cúvala.  Zrazu sa postavil a vyrútil sa na mňa. Tresla som o stenu. Trochu mi vyrazilo dych. Nestihla som sa nadýchnuť a inštinktívne som sa musela zohnúť a vyštartovať na druhú stranu jaskyne, lebo zaútočil.                                                                                                                                                                   -Démon cíti pri premene bolesť, démon cíti pri premene bolesť, démon musí odpútať pozornosť od bolesti, musí na ňu zabudnúť, áno! Musím ho zaujať, ale je to zviera... – moje myšlienky takmer predbehli rýchlosť svetla.                                                                                                                                 Otočila som sa. Napadla ma bláznivá myšlienka.  Už sa chystal znova udrieť, keď vtom som vybehla a sotila ho do steny. Jednoduchý proti úder. Spotrebovala som energiu, ktorou chcel sám zaútočiť. Chytila som mu tvár do rúk. Moja modlitba – nech to vyjde! A pobozkala som ho. Teda v skutočnosti som len spojila naše pery a pobozkal ma on. Takú reakciu som nečakala. Bozkával ma a ja som sa z vyvalenými očami nechala. Problém bol inde. Mne sfialoveli oči. Jednoducho som nedokázala udržať náhradnú farbu. A to bol pre mňa šok, nečakaná reakcia. Obrátil nás mnou ku stene a nebezpečne ma začal obchytkávať. Teraz mi skoro oči vypadli! Keď ma začal vyzliekať, čo bolo v nasledujúcej sekunde, rozhodla som sa ho stopnúť. Takto sa mi cez bozky podarilo dostať k jeho DNA kódu a dočasne ho pozmeniť tak, aby sa premena maximálne urýchlila, čo znamenalo obrovský nával novej bolesti, lebo sa mu museli ešte spevniť niektoré kosti aj na krídlach, aj na hrudi. Museli sa napevno zafixovať.  Cez bozky je spojenie s DNA najrýchlejšie. Dá sa to aj dobíjaním sa cez energiu, ale to by znamenalo vyčerpať najprv tú jeho. Na také veci som nemala čas. A bozk odvráti pozornosť od pravého zámeru.                                                                                                                                             Vedela som, že príde explózia bolesti v jeho tele, ale čomu sa dá zabrániť, tomu aj zabránim. Tak som vzala polovicu jeho bolesti a so silným kŕčom som ju nechala rozptýliť v mojej energii. Ten kŕč dosť bolel. No nemohla som ho pustiť, lebo by som stratila to konečne nadobudnuté spojenie a jemne by to mohlo mať negatívny účinok na jeho organizmus... ehm! Ako som mu prebehla svojou energiou cez telo, niečo sa na veci zmenilo. A nebolo to len to, že som ho myšlienkami upokojovala. Jeho bozk sa zmenil. Už bol pokojnejší. To bolo dobré, lebo to trvalo skoro desať minút, kým nastal pokrok. Náš bozk sa skončil. Bolo aj načase... Chvíľu sme tam len tak stáli, blízko seba. Vyzeralo to ako by sme tomu nemohli uveriť. A ani naozaj sme nemohli. Cítila som sa čudne, keď bol tak blízko.  Na jednej strane som mala chuť ho pobozkať, no na druhej som cítila, že mám narušený osobný priestor. Prvýkrát som videla démona v rozpakoch. Pozrel na mňa. S tej blízkosti pôsobil inak. Hlavne preto, lebo farba očí odráža farbu duše u vyšších rás. Démoni majú červenú lebo idú po krvi. Anjeli modrú lebo ich očista je voda a idú po živote, hľadajú ho aby si ho podriadili. Ja mám fialové lebo fialová je farba čistej energie, moci a ich prúdom.  A tento môj démon mal farbu očí modrú. Musela som sa nad tým usmiať.                                                                                                                                                                         „Ako si to spravila?“ zašepkal.                                                                                                                                                                                                                            „Ja som nič nespravila. To bola tvoja vôľa neublížiť mi a hlboko v sebe si cítil, že ma chceš pobozkať. Už dlho si to vedel a chcel. Teraz som ťa pobozkala, čo zaujalo tvoju myseľ viac ako bolesť.“ To som povedala dosť uštipačne. Agresívne, ale zato skúmavo na mňa pozrel. Sčasti som neklamala, len som to... zjednodušila.                                                                                                                                                                                                                         „To nemyslíš vážne!“ povedal zrazu. S tej časti, ktorá bola pravdou ma táto odpoveď prekvapila.                                                                                     „Čo prosím?“ chcela som sa uistiť, že nežartuje.                                                                                                                    „Klameš! Videl som ťa, počas vojny, ako si odišla s Kasum. Ty si mu všetko o mne vytárala! Priznaj sa!“ chytil ma pod hrdlom.                                                                                                                                                      „?“dusila som sa. Ja nechápem chlapov. Ako mu mám sakra odpovedať, keď ma dusí!?                                                                                                        „Martin?“ vydralo sa zo mňa. Za toto som ho zachraňovať nemusela. Jeho zovretie povolilo.                                                                                              „Ako si to zistila?“ spýtal sa chladne. Asi tuším o čom rozpráva. Viac ma trápilo, čo si myslí. S Kasum by som nikdy nič nechcela mať spoločné a donášať mu, to sa radšej zabijem.                                                                                        „Martin!“ nevedela som ako mu vysvetliť, odkiaľ viem o jeho tajomstve, aby nezistil kým som.  Oheň dohorel. Ostala tma. Nevedela som, či sa báť, či nie. Bolo ticho. Vystrela som ruku a dotkla sa ho. Bol to ťah aby som zistila či tam je. Videla by som v tme ale to by mi sfialoveli oči a aj by svietili, tak som neriskovala. Načo. Stál predo mnou, možno o kúsok ďalej. Chytil mi ruku. Na stotinu sekundy ju držal, ale napokon ju odsotil od seba. Naklonil sa ku mne. Videla som jeho obrys, natoľko som si už na tmu zvykla. Zdalo sa, že váha nad niečím.                                                                                                                                                                                      „Choď odo mňa preč. Ja ťa už nikdy nechcem vidieť, ani počuť, ani... cítiť! Si... slobodná.“ Z jeho hlasu bolo cítiť hlboké sklamanie a z posledného slova dlhé prekonávanie sa. Dať slobodu nie je u nikoho populárne. A preto si vôbec nebol istý tým, či to naozaj chce. Postavil sa na bok, aby mi uvoľnil cestu. Nechcela som ísť, ani ostať. Prišlo mi to celé také absurdné. Ako si to môže myslieť? Zarazene som odchádzala. Pri okraji jaskyne som sa obzrela. Stál lakťami sa opierajúc o stenu a hlavou položenou na prekrížených rukách. Bol sklamaný, ja viem. 

Odišla som. Bola som taká mimo s týchto nových faktov. A začalo pršať. Ja viem, že kvôli mne. Nechala som nohy nech kráčajú za mňa. Stále sa mi zdalo nereálne, že si to myslí o mne. Ja a donášačka? To nie. Nikdy som nebola ničím takým. To je nechutné. Martin, prečo si to myslíš? Ach!                                        Uvedomila som si, že stojím uprostred poľa. Tu bola tá posledná bitka.  Aj ten pocit, že stojím na mieste, kde sa kumuluje energia mŕtvych ma zložil. Kľačala som na zemi a plakala. Čím viac, tým hustejšie pršalo, až prišla búrka. Moja telesná schránka ma prestala zaujímať. Bolo mi jedno, či dostanem horúčku, či ma zasiahne blesk, či sa hocičo stane. Psychika mi vypla telo. Zaspala som schúlená na mokrej zemi.

Ráno. Zobudila som sa. Široko ďaleko nič, len kde tu nejaká rozdrvená skala. Cítila som sa nanič. Nechcela som sa vrátiť. Koniec hry. Čo má prísť príde. 

Prišlo. Poobede ma chytili démoni. Z ich rozhovoru som zistila, že ostali aby našli Martina, čo sa im podarilo ráno. Mňa vzali, lebo som im bola podozrivá. Ich podozrenie sa znásobilo, keď zistili, že nemám pána. Vzali ma poslednou loďou letiacou z tej planéty.  Zrejme v tom videli výnosný predaj na obchodnej planéte. Celú cestu som strávila v horúčke. Tak som sa vyhla trhaniu nechtov, odrezávaniu kúskov kože, článkov prstou. Neznášajú choroby. Je im to nechutné. Mala som aspoň potrebný čas na zamyslenie sa. Musím mu to vysvetliť, takto to nejde. Nemôže to takto skončiť. Čo má s ním Kasu v pláne? Prečo si ho nechal priviesť? Loví ho, lebo je Martin Anjelom? Myslí si, že Martin je zved? Ak áno, tak Martinovi tak vynadám! On mi bude rozprávať aké je hnusné byť zvedom. On bude zo mňa sklamaný? Nie ja mám lepšiu reputáciu, ja som podľa nich aspoň zved medzi jednou rasou. Martin zle skončíš za to kto si. Ale prečo si vlastne prešiel k démonom? To nedáva zmysel! Dobrovoľne sa to asi ešte nikdy nestalo. Môj mozog skoro vyhorel, kým loď niekde pristála.

Vyhodili ma na nejakej obchodnej planéte.  Stihli ma predať niekomu. Bolo mi to jedno. Moje záujmy sledovali jediný cieľ- nájsť Martina a vlepiť mu!

Ocitla som sa u démona na jeho planéte. Vôbec netuším ako sa volala. Ani jeho meno neviem. Prišli sme k nemu. Nakázal mi počkať. Žiadny problém! Išiel niekomu niečo povedať. Ja som si sadla na zem, prekrížila nohy, zložila na ne ruky, uvoľnila sa. A pustila som sa do vyhľadávania Martinovej duše. Nemusela som poznať názov tejto planéty, aby som sa zorientovala v priestore.                                                                                                                            Musela som však čerpať energiu z hĺbky planéty, aby som mohla vyslať tak silný prúd energie. Svoju dušu som vzala spolu s energiou na cestu vesmírom. Telo som nechala u démona.                                                                                   Našla som ho tam kde som čakala, u Kasuho. Po tejto poslednej bitke Kasu prevzal velenie nad Démonmi. Martina si vzal ako odstrašujúci príklad pre nasledujúcich odvážlivcov - vyzvedačov.  Preto bol Martin v hlavnom sídle démonov. Táto planéta bola strediskom politiky a osobných záujmov. Hlavne záujmu o moc. 

Cez spodné poschodia som sa dostala do väzenia. Majú tu len špeciálny výber väzňov, čo je nechutné. Martina som našla v jednej cele. Ruky mal spútané nad hlavou a kľačal na zemi... ako ja kedysi.                                                         Bol riadne doriadený. Kasu ho domlátil. Riadne. Dolámal mu kosti, tiež mu postrhával kožu s chrbta a potom ho zbičoval. Odlomil mu rohy a odpílil krídla. Chcela som byť k Martinovi hnusná, smiať sa mu. Dať mu pocítiť, že sa teším s toho, že prežíva zlomok toho čo som ja prežívala počas dlhých rokov. Chcela som mu povedať, počkaj keď ťa Kasu bude chcieť zabiť. To si aj premenu môžeš strčiť a Kasu to vie! Preto sa ho všetci boja!... Ale stála som pred ním a nezmohla som sa na slovo. Nedokázala som zdvihnúť naňho ruku. Nemohla som, práve preto, že viem aké to je, a aké to len bude. Zrazu mi ho prišlo tak veľmi ľúto. Tak veľmi som sa hanbila za to, že som chcela, aby mu niekto ublížil. Nie! To nie.                                                                                                                                                                                                         „Martin.“ Šepla som. Nepatrne zareagoval. Zrazu mi prišlo čudné prečo je tu a prečo som tu ja!... Nadýchol sa. Tak ťažko, až sa mu to skoro nepodarilo.                                                                                             „Suzan“ šepol namáhavo. Rukou som ho jemne pohladila po líci. Neviem či naschvál spustil hlavu, alebo ju už nevládal udržať. Ako mi bolo nanič. Viem čo to je byť na jeho mieste!                                                                               „Prečo si tu?“ namáhavo vydral zo seba. Hlavu mal stále ovisnutú.                                                                                                 „Nemôžem ťa tu nechať.“ Šepla som.  Chvíľu ostalo ticho. Ďalší hlboký, chrapľavý nádych. Zrejme mal prerazené rebrá.  Chcela som ho vyliečiť.                                                                                                     „Prestaň, nelieč ma!.... Choď preč, zmizni! Povedal som ti, že ťa nechcem vidieť...nikdy viac! Moje slovo platí. “ zašepkal chrapľavo. To ma dostalo, tak... On to myslí vážne? Moja energia odchádzala, napoly som sa už vrátila do tela, ale nedalo mi neobzrieť sa. Zbadala som niečo jedinečné. Z oka mu padla slza. Slzy Anjelov sú jedna z najvzácnejších vecí spolu zo slzami démonov.                                                                                                      On plače?... A začula som jeho posledné slová. „Nevracaj sa sem. Nemôžeš to spraviť... prosím...“

Prebrala som svoje telo. Démon čo si ma kúpil stál predo mnou a nechápavo na mňa hľadel. Ležala som na zemi a plakala. Zrejme mu prišlo divné, že ma ani nezbil a už plačem. Tak málo som chápala. Ale bolo očividné, že Martin nevedel, že posledné slová počujem . Čo sa tu sakra deje? Čo sa deje? Prečo plakal! Prečo ma prosil! Prečo nechce aby som sa vrátila? Teraz neviem, čo mám robiť... Anjeli neprosia, Anjeli neplačú!

„Ty čo sa tu vyvaľuješ! Robiť bež!Pracovať! Vieš čo je to za slovo?!“ začal sa rozčuľovať  môj, akože, nový pán.                                                                                                                                                                  „Garantovali mi, že si vycvičená... mať na to večne nervy.... ale aspoň môžem vyskúšať novú mučiareň!“ hromžil. V tom som mu zo zeme pozrela do tváre. Naše pohľady sa stretli. Pozeral mi do očí. Nepustila som jeho pohľad. Donútila som ho sledovať ako sa mi mení farba očí aj vlasov dofialova. Ako sa celá mením. Od hrôzy začal vrešťať. Už bol však v mojej moci, nedokázal sa pohnúť, musel sa mi pozerať do očí! Nechala som moju energiu nech mu vpáli do mozgu poriadnym náporom. Ovládla som jeho myšlienky. Bavilo ma sledovať, ako sa chce vymaniť spod mojej kontroly. Ten nápor ho zodvihol do výšky. Hrala som sa mu z mozgom a náramne ma to tešilo! Za to, že démoni ublížili Martinovi!  Za to, že ubližovali mne! Za to, že šíria strach a stále bojujú! Za to, som ublížila tomuto jednému, tak ako ublížim všetkým. ...Zmenila som jeho filozofiu. Od okamihu ako dopadol na zem začal svoj život považovať za nehodnotný, uvedomil si, že mu v ňom niečo chýba. A vydal sa na cestu hľadania krásy, nehy a pokoja. Prepustil služobníkov, predal svoje pozemky okrem jedného a s tých peňazí sa vydal na cestu poznaním. Krásu od dnes vnímal ľudsky. Stal sa tým, ktorých prenasledoval, len s výzorom démona.

S úsmevom som odišla. Ten však netrval dlho. Vyliezla som na strom a ostala som na ňom sedieť do večera. Stále znova a znova som si prehrávala moje stretnutie s Martinom. Jednoznačne sa niečo deje. Cítila som to. Martin bol vždy tvrdý démon, nie plačúci anjel. Musím ísť po neho. Musím poznať odpoveď na to čo sa tu deje. Zrazu som sa cítila ako stratená. Martin, dnes viem, kde si, ale prvýkrát sa modlím za to aby som nevedela. Chcem veriť, že prežiješ. Martin, ty musíš. Nemôžeš ma opustiť. Vždy som ťa zvykla čakať. Nešla som spať, lebo som mala vždy pocit, že ideš. Nie, dnes neprídeš. Ja ťa zbytočne čakám, ale dnes je iný deň ako tie kedysi. A aj ja som už niekto iný, niekde inde. Dnes si Martin prídem ja po teba! A pôjdeme spolu do tvojho sídla, kde ťa vyliečim a ty prežiješ! Mám dosť energie a Kasu nemôže byť taký silný, on nie je démon kráľovský, jeho zvládnem!

Rozbehla som sa po konári stromu a z neho som sa odrazila do vesmíru. Som energia, čiže som časť vesmíru, som s ním v súlade. Dávam mu čo môžem a beriem si čo potrebujem. Energia. Mení sa na rôzne formy. Ja som ten kto ju ovládol. A som na to hrdá. Každá hviezda okolo ktorej som prešla zanikla. Brala som im všetku energiu. Ale dávala som si pozor aby v sústave neboli obývané planéty. Uvedomila som si že som silnejúca kométa. Časť energie som poslala napred svetelnou rýchlosťou, aby som vedela, čo sa tam deje. Hlavná planéta démonov je gigantická aj medzi hviezdami. Nachádza sa najbližšie k stredu vesmíru. Ďalší dôvod prečo majú démoni červené oči, vraj. Toto je však hlúpy dôvod.

Moja energia ma značne predbehla. Zastala na najväčšom námestí  na planéte. Tam kľačal Martin. Ruky mal spútané za chrbtom. Kasu stál pred ním. Chytal do ruky bič. Tento bol prispôsobený na maximálnu bolesť. Bol dlho máčaný v štipľavej, solenej vode a dva metre od konca mal už ostne, ale aj tie ostne mali ostne, čo dosť trhalo mäso. Veľké kusy mäsa.  A situácia vyzerala presne.... Kasu sa zahnal bičom a šľahol Martinovi do boku. Vytrhol mu mäso, aj s kosťou, dvomi.

V tej stotine sekundy mi začalo byť jedno čo moje telo zvládne a čo nie. Svoju rýchlosť som prispôsobila takmer svetelnej. A držala som ju Asi päť minút. Potom som musela začať spomaľovať. Tu je obrovská brzdná dráha. ...

Na námestí sa démoni a vyslanci Anjelov zabávali na Martinovom utrpení. Bol to pre nich zradca hneď dvoch rás. Zrazu sa jeden pozrel hore. Do troch minút polovica čučala do neba. Do dvoch minút námestie zavalila tlaková vlna. Do desiatich minút sa ovzdušie vyčistilo. Počas tých desiatich minút som kľačala pri Martinovi. „Prečo si prišla? Vravel som ti nechoď sem!... Ja... Nenávidím ťa za to!“ zakričal na mňa a zvalil by sa na zem ale zachytila som ho. „Čo som to chcela?... Jáj!“ vlepila som mu. „Ty ma už neodháňaj. Nemôžem ťa opustiť. Nie, to by som nedokázala. Viem, že sa tu niečo chystá. Ale Osud tak dal, nie my.“ Povedala som mu do ucha. „Len my sľúb, že sa uzdravíš, ok?“ pousmiala som sa, tým istým spôsobom ako sa súcitne usmievate na umierajúceho....

„Čau Kasu! Máš sa?“ začala som konverzačne s chladným úsmevom. Kráčala som k nemu.                                                                                                            „ Pozrimeže, kto to žije. Martin ani si sa nepochválil!“ zarehotal sa o praskol naštvane bičom o zem. „Vidíš! Nie len ty si sviňa.“ Usmiala som sa chladne.                                                                                                            „ K veci Kasu, lebo sa začnem nudiť. O čo tu ide? Čo odo mňa chceš?“ znudene som sa ho pýtala.                                      „Ak sme tak rýchlo pri tom.... Túžim po tvojej smrti. Chcem piť tvoju krv z mojich rúk!“ Zakričal na mňa a vytiahol meč.                                                                                                                                          „Poctivo, mečom!“ švihol ním a zaškeril sa. Prijala som. Martin na nás hľadel. Nechcel aby som šla bojovať za neho s Kasum.  Boj s ním nikdy nie je poctivý.

Zodvihla som meč vodorovne s mojím telom. Bol dlhý ako ja. Kasu tak nenápadne zboku na mňa pozrel. Nadýchla som sa. Moje pľúca nestihli spracovať kyslík a už som odrazila tri rany meča. Kasu bol nejaký silný. Vzápätí mi prišla odpoveď. Natiahol ruku a vyslal na mňa prúd energie. Tá do mňa udrela naplno. Odhodilo ma niekam na nejakú stenu.                                                                            „Martin, čo je sakra toto?!“ Poslala som mu myšlienku. Nestihol mi odpovedať. Smeroval na mňa ďalší prúd energie. Podarilo sa mi ho odraziť proti útokom.  „No tak Kasu! Poctivo!“ Zakričala som naňho. Ignoroval ma. Bili sme sa. Odrážala som úder za úderom. Môj maximálny pokrok bol, keď som Kasuho zhodila na zem a odletel mu meč. On mi vykopol ten môj. V tej sekunde som naňho vyšľahla silný prúd bleskov a zároveň som zmagnetizovala meče. Oba ku mne prileteli. Kasu sa ľahko ubránil elektrickej energii. Získala som však meče a zabodla som ich do zeme. Ako nožničky okolo jeho krku. „Pekne. To ťa Osud dobre naučil.“ Poznamenal.                                                                                                                       „Ty nemáš odkiaľ poznať Osuda!“ Meče som zatlačila do zeme až po rukoväte. On si však vytvoril energetické puzdro, tak sa ho ani nedotkli. Tak som sa vlastne ocitla nad ním, celá. Chytil meče a ako nič ich roztiahol. Padla som naňho. Pretočil nás.                                                                                                      „Osud, moja milá, je môj otec! Matkou je Nenávisť. Mám ti porozprávať celý rodokmeň?“ trochu zadychčane sa pýtal. Držal ma tak pevne, že keby sa chcem brániť, tak nemôžem. Ja som však bola mimo s týchto nových faktov....                                                                                                                          „Nie! To by znamenalo, že si čistokrvný. Ale taký už nežijú“ hlesla som.                                                    „Nie? Tak prečo sme tu! A hneď dvaja!?“ zrejme mu moja nevedomosť robila radosť. „Všetky city sú pozostatky energie našich predkov. Aj keď miluješ, nenávidíš, si smutná, si veselá. Tá moc je v tvojich rukách.“ Škeril sa. Nemohla som tomu uveriť, ale dalo by to zmysel. Ja som však krútila hlavou. „Ľutujem, že som ťa nezabil, kým si nemala osud, ale takto je to väčšia zábava!“ pozrel na mňa. V očiach mu blysla, zrejme po mame, hlboká nenávisť.

Udieral ma do tváre. Bil kde sa mu dalo. Zároveň ma škrtil. Pozrela som mu do oči ako to len šlo. A zaútočila som energiou. Odletel dozadu. Zastal šmykom. Sakra, ten je silný, utierala som si nos od krvi. Obzrela som sa. Okrem Martina, ktorého chránila moja moc boli všetci mŕtvy. Preto ma toľko držal na zemi.   Vtedy mi prišlo. On je starší ako ja. Nemá toľko sily, ja áno. A ja mám aj vnútornú silu, ktorú on nemal kde získať. Tou silou je viera v život. Viera v prežitie. Koľko mi ešte dá tento súboj? Načo ma osud vycvičil? Aby som porazila jeho syna?  Akú úlohu tu hrá Martin? Prečo mi ho Osud poslal?

Zrazu sa realita zmenila. Nastala svetlá tma. Osud.                                                                                                              „Ty si sa mi prečo nepochválil, akého máš mocného syna!“ uštipačne a naštvane som sa obrátila k Osudu. „Pozri, ja... Mne je to ľúto. Vytvoril som ťa a vycvičil, aby si ho porazila. Áno, na to. Musíš ho poraziť. On je zánik. Chápeš čo to znamená?! Každý z nás je niekým.“ Vysvetľoval mi .                                    „Vieš, vedela som ku koncu, že si démon kráľovský, ale zatajiť mi dôvod celej tejto hry bolo zákerné. Ja nechcem s ním bojovať.“ Vážne sa mi nechcelo, hoci to bola poriadne namakaná výzva.                  „Musíš, lebo on po tebe pôjde. Ty nesmieš zomrieť. Ty si život. Preto si musela toľkým prejsť, lebo teraz si vážiš život. Vážiš si samu seba! Chápeš? Iba tak vyhráš. Toto je už o tebe a o ňom.“ Rukou ma posielal už preč.                                                                                                                                                         „Prečo si poslal Martina, kým je? Prečo sa stal z Anjela Démonom?“ to bola moja posledná otázka. „Ochrana. Je to tvoj ochranca. On je v tomto smere najvyhovujúcejší. Preto som mu pomiešal osud.... Nie nemal ním byť, ale dal som mu viac zla, a teraz ho ty musím dostať späť. Bež už!“ a realita sa znova zmenila.

Kasu stál predo mnou. Pri Martinovi.                                                                                                             „Pokecala si s otcom? Čo?!“ vyzvedal.                                                                                                                                           „Áno a dozvedela som sa niečo, čo mi pomôže vyhrať.“ poznamenala som. V ruke sa mu blysol meč. Zahnal sa ním na Martina. Energiou som odrazila jeho útok.  Ale skôr energiou nenávisti.                                                                       „Budeš ešte dlho zabíjať čas?“ zakričala som naňho. Rozbehol sa proti mne dvíhajúc meč. Nie len démoni sa menia na zvieratá. Ale aj ja. Som život, a život je dravec. Obaja sme sa zmenili. Zaútočili sme na seba svojimi povahami. Život prežije všetko, no Zánik raz pohltí všetko. Stali sa z nás šelmy.  Driapali sme sa, šklbali, vrčali, hrýzli. Úplne dravo a agresívne.  Mysľou som myslela na to ako chcel ublížiť Martinovi. A to ma hnalo za hranice možností. On sa naštval, že som zadobre s jeho otcom a on od neho nikdy nedostal uznanie.                                                                                                                              Každý máme dôvod, prečo bojovať. Každý máme dôvod prečo vyhrávať. Stáli sme proti sebe. Začali sme kumulovať energiu slnka, zeme, každý niečoho iného. Až sme na seba zaútočili. Nastal zlom. Planétu roztrieštilo na kusy. Stratila som pri tom všetku energiu. Ostala mi len základná. Kasu detto. Preskakovala som medzi kusmi planéty k nemu. On bežal oproti mne. Mali sme na seba namierené meče. Odrážalo sa v nich svetlo z lávy a ohňa rozpadávajúcej sa planéty.  Zrazili sme sa. Vydalo to zvuk ako mohutný hrom. Dunel pozdĺž zlomov a kusov kôry, ktorá z toho tónu ešte viac praskala. Obaja sme padli na zem. Ja som mala skoro odťaté rameno, ale Kasu mal seknuté do srdca. Jeho meč mi presekol celé mäso a vypadol. Jemu ostal v pľúcach. „Kasu vydrž, pomôžem ti!“ dvíhala som ho. Vzala som si na to energiu z rozpadávajúcej sa planéty. Preniesla som ho k Martinovi. Ani Martin už nereagoval.                                                                                                                                                            „No tak aspoň jeden z vás prežiť musí!“ plakala som. Zrazu sa realita zmenila. Bola som v tom dome, kde sa všetko začalo.                                                                                                                                                                „Zachovala si sa zaujímavo.“ Poznamenal osud.                                                                                                                    „Ako to myslíš? Jednoducho si idem splniť cieľ. Spravím z neho dobrého človeka!“ usmiala som sa nad tou myšlienkou.                                                                                                                                                     „Suzan. To platilo, keď si ho považovala za démona, on je silnejší.“ Namietol.                                           „Ty chceš aby som ho zabila.“ Obrátila som sa k nemu.                                                                                                             „Hlúpe, čo?“ smutne si sadol.                                                                                                                                                  „To ja nespravím. Nie som ako tí zlí. Ja som život a mojou prioritou aj bude život.“ Verím tomu čo som povedala. „To je tvoja voľba... ale je správna?“ opýtal sa ma. Prikývla som. „Vieš prečo je každý zlý? Lebo mu niečo chýba. Tvojmu synovi si chýbal ty. Tak namiesto vymýšľania ako sa ho zbaviť, vymysli ako sa naučiť žiť s tým kým je!“ usmiala som sa. „Ak to nesplníš tak ti to v pečatím ako osud! A obaja vieme, že s tým nemám problém.“ pohrozila som mu prstom. Začala som liečiť Kasuho. Zastavila som mu krvácanie, a vďaka vedomostiam z liečenia, som z neho spravila človeka, bez väčšej moci. Jedinú moc som mu nechala tú dobrú. Aby ľudom pomáhal a učil sa od nich životu, tak ako ja.

Potom som vzala Martina na jeho sídlo. Tam som ho dlho a náročne liečila, kým som ho aj za pomoci mojej energie dala dokopy. Každý deň som zháňala bylinky na zmesi, mastičky , nápoje. Každý večer som si líhala k nemu, aby sa moja uvoľnená energia sústredila na neho a zároveň nás ochraňovala.  To sa mi jedno ráno vyplatilo. Martin mal ťažkú noc plnú bolesti, tak som išla neskoro spať a neskoro som vstala. Pri našej posteli stáli anjeli. Priznám sa, že ma prekvapili. Postavila som sa z postele.                                   „Prišli sme si po neho.“ Prostredný anjel ukázal na Martina. Ja som sa stále iba naňho pozerala. Zrazu som zavrela oči a sklonila hlavu. Nevedeli, že im práve preskúmavam zámery.                                                           „Dante, ja ťa nenechám rozhodnúť o Martinovej smrti bez súdu.“ Zdvihla som len pohľad. To ho prekvapilo.                                                                                                                                                            „Prepáč. Slúžky majú právo takto hovoriť?“ zamračil sa na mňa. Vedela som, že ma bude neznášať. Veselé. On pochyboval o tom, že som slúžka. To je veselšie.                                                                      „Ach, Dante. Aký si nevzdelaný.“ Poznamenala som. Vyvalil na mňa oči a úplne sa zhrozil.                „Pozri. Martinovi daj pokoj. Ja ho sotva viem prebrať z bezvedomia a to ho liečim čím môžem. Navyše slúžky majú toľko práv koľko im páni dajú. Ale správne pochybuješ. Ja slúžkou nie som. Nemôžem byť.“ Vravela som mu jemne, akoby s hlbokým porozumením voči jeho vedomostiam.                                 „Kto si?“ konečne ho napadlo opýtať sa.                                                                                                                         „Ja som sa ti nepredstavila! Som Život, Dante.“ A začala som sa meniť. Doteraz som bola vo svojej starej podobe. Oči aj vlasy my sfialoveli, pokožka zazelenala – chlorofyl. Dante ustúpil predo mnou. „Prečo si s tým zradcom?“ opýtal sa.                                                                                                                   „Lebo on nie je zradca. Aspoň nie cielene. Osud ho poslal, aby ma chránil pred Kasum, jeho synom, pokiaľ nemám svoju moc.“ Oboznámila som ho.                                                                                              „Kasu bol kráľovského pôvodu?“ Neveriacky sa ma spytoval.                                                                                                   „Kasu bol, milí Dante, Zánik. On cielene vytváral rozbroje medzi Anjelmi a Démonmi. On postavil anjelov do pozície tých horších. To však teraz neznamená, že ste úplne dobrý. Vaša rasa má kopu chýb. Hlavnou je vyčlenenie opačného pohlavia. Som život, viem najlepšie o čom hovorím. Skúste to zmeniť a vašu reputáciu to značne polepší.“ Poradila som mu. „Vieš, Dante, je len na každom z vás akú cestu si vyberiete. Ak chcete byť opäť tí lepší, tak máte šancu. Dávaj si však pozor. Ja určujem kto bude žiť a kto umierať. Znamená, že zrušíte otroctvo. Vaši sluhovia budú iba dobrovoľníci a budete sa o nich starať.“ Pozrela som mu vážne do očí.                                                                                                „Keď ty, Život, berieš Martina ako dobrého, budem s tým súhlasiť. Ale nech mi Osud príde dosvedčiť, že naozaj mu zmenil osud.“ Táto požiadavka ma prekvapila, ale súhlasila som. Tým, že som zmenila realitu na alternatívnu. Zrazu sme sa ocitli v tom známom veľkom dome neďaleko  vodopádov. Osud sedel v kresle a vyzeral, že nás čaká. Ako ho anjeli zbadali, poklonili sa mu. Ja nie. Ja som mu zakývala na pozdrav.                                                                                                                                                                    „Áno, Ja som Martinovi zmenil osud. Mám právo robiť to.“ Odpovedal, ani sme sa ho nič nespýtali. Vedel, že tam prídeme. Ponúkol anjelov možnosťou poobzerať sa po okolí. My sme zatiaľ vyšli na balkón. Ponúkol ma arašidmi.                                                                                                                                                                                                            „Tá planéta Zem, ti riadne šľape na mozog, že?“ poznamenala som.                                                                                         „Ale, to je tak veselé sledovať ich.“ Usmial sa, určite nad nejakou spomienkou.                                      „Aký by mal osud Martin keby mu ho nezmeníš?“ vyhŕklo zo mňa. Nikdy ma nenapadla táto otázka, len teraz, tak zrazu mám možnosť odpovede.                                                                                              „Naozaj to chceš vedieť?“ ponúkol mi ďalšie oriešky. Chvíľu som rozmýšľala.                                            „Ta a daj!“ rozhodla som sa. Pousmial sa, že rozprávam ľudsky.                                                                               „No jeho osud nemal byť nijak veselý. Ani príjemný. Mal sa stať vodcom Anjelov, ale potom by ho ovládlo zlo a zničil by vesmír. Dostal by sa násilne k toku energii a to by bol koniec. Ty s Kasum ste ho mali zastaviť, ibaže to Kasu by bol zlý a postavil by sa proti tebe a s Martinom by ťa zničili. To by bol koniec života vo vesmíre. V tej realite nevedeli, že si život. Vedeli iba, že si kráľovská. Tam si bola totižto Vášeň.“ Hodil očkom po mne.                                                                                                                    „Preto som to jemne pomenil, a je dobre.“ Vyceril zuby.                                                                                                            „Áno, to bolo veselé.“ Vzala som si z jeho orieškovo arašidovo lesnej zmesi. Ešte sme tam stály, kým sa anjeli nevrátili a Osud zmenil realitu. Anjelov poslal späť a ja som šla za Martinom. Ten sa akurát prebral.

...Sedela som na plošinke na svojom strome. Ten mi ostal po tom démonovi, ktorý ma učil liečiť. Vlastne to som brala ako svoje bývanie. Tak som tam tak sedela, vychutnávala západ slnka a pila ovocnú šťavu. Zrazu za mnou niečo zašramotilo.                                                                                                                       „Ahoj. Už si v poriadku?“ ozvala som sa.                                                                                                                    „Jasné, otec ma vyliečil za pár minút. Skúšať adrenalínové športy už asi nebudem... dobre iba tento.“ Veselo mi rozprával Kasu. Dala som mu druhú šancu, omladila som mu telo. Začína od tínedžera. Je to veselé. Nenávratne som mu vymazala spomienky, tak nevie, čo robil, a viem, že to ešte nič nezaručuje, ale to budem riešiť až keď sa zjaví s tým spojený problém.                                                                                                                   „Kde je Martin?“ spýtala som sa Kasuho. Zrazu sa predo mnou zjavila kytica kvetov.                                   „Ta-dá!“ Martin vyskočil odniekiaľ spoza mňa.                                                                                                                                       „Páči sa ti? Aká je? Dobrá, voňavá, čerstvá? Tip top?“ Dnes mal veselú náladu. Ráno som mu odstránila poslednú jazvu.                                                                                                                                 „Krásna!“ usmiala som sa a pobozkala som ho. Kasu zdrhol, že na nekalosti má ešte čas a otec nechce, aby bol svedkom takých vecí, lebo má na to časúúú kopúúú.

Aj my máme už teraz kopu času. Život sa zmenil, to čo bolo zlé sa už minulo. Tak nám ostala iba krása, láska a šťastie.  A ja som za najkrajšie považovala ten pocit nekonečného bezpečia, ktoré ma napĺňalo kedykoľvek som si spomenula na Martina. A vedela som, že to tak rýchlo neskončí. ...                                                                                                                            Suzan Loren