Raz príde deň, kedy si každý musí zvoliť svoju cestu...

Je ťažké žiť bez tvojich dotykov, tvojich bozkov či tvojej lásky... Najťažšie je žiť s pocitom zrady, ktorý si vo mne zanechal. S pocitom beznádeje kráčam vpred napriek budúcnosti, ktorá môže ešte prísť. Odmietam to, nechcem už ísť takto ďalej... Iba túžba znova ťa objať ma núti dýchať...

Nemôžem, nevládzem. Takto to viac nepôjde. Každý život má svoj osud. Ten sa nedá vziať, dá sa len nenaplniť... Kto som, že posudzujem človeka? Kto som, že si to môžem dovoliť? Musím pochopiť predsa najprv seba, až tak pochopím iných... -Myšlienky sú rozkotúľané ako loptičky z reklamy na televízor  Sony Bravia...                                                                                                                                                                            Sen taký desivý, no reálny... Donútil ma zamyslieť sa nad tým, čo vlastne realita je. Kde ju nájdem! Koho sa mám opýtať? ...Kráčam. Fúka silný vietor. Bráni mi v ceste. Mám zavreté oči a netuším kam smerujem. Cítim, že som sa stratila, ale kde? Tu? Alebo ešte v živote?... Vietor stále duje,  potkýnam sa a padám. Otváram oči. Vidím niečo na zemi. Mŕtve telo. Od desu nevládzem ani kričať. Obzriem sa a vidím tú spúšť. Všade samé mŕtvoly! V rámci možností sa snažím uniknúť  tej pohrome. Zrazu si uvedomujem, že šliapem na vrchol hory a po mŕtvych, to znamená...                                                                    

–Čo to má byť? -Prebúdzam sa, otváram oči.                                                      -Kde to som? -pýtam sa.                                                                          –Princezná, prečo si zdrhla? -odpovedá mi tlmený hlas.  -Opustila si nás, a pre čo? -kladie mi otázky.   -Teraz si na mieste, ktoré zmení tvoj život, tak ako sa zmenil ten náš!... Prečo si nás len opustila?! Kvôli čomu si odišla? - vraví zničene, potichu. Ešte stále ho takmer nevnímam, len sa snažím sústrediť. Ten sen... Striasa ma.                                                                                                                                                                                  Môj zrak sa snaží zaostriť v tme, ale jediné svetlo vychádza spoza mňa.             -Bola láska to, prečo sa ti to oplatilo?! To nechutné, kruté poznanie? - tuším teraz pozrel na mňa.                                                                                                 -Nie, ja som neodišla kvôli... - moje myšlienky sa práve rozbehli do minulosti. Áno, 13. rok môjho života som bola múdra, ale chcela som vedieť ešte viac. Vo fantázii stačí žiť, v realite aj milovať. Ako inak človek zistí čo je šťastie, pokoj, bezpečie, láska, nenávisť, samota, beznádej, smútok, depresia, ale i nekonečné borenie sa v temnote? Keby to nepoznám tak neviem, čo je život. V živote nestačí len dobro a utópia. Treba poznať všetko, ak chcem povedať -žila som!     -Bola to láska, ale pozri kam ma doviedla?! Veď neviem kde som, ani čo odo mňa chceš a poriadne už neviem, ani kto som!- z beznádeje mi po lícach padajú slzy. –Chcem, aby si sa vrátila naspäť k tým, ktorých si vtedy opustila. Vtedy to bolo od teba sebecké a veľmi ľahkovážne. Náš svet takmer zanikol... Po tvojom odchode prišiel prevrat. Mnoho tvojich ľudí umrelo. Tebe je to jedno... Naozaj? Nik si to nezaslúžil, ani jeden s tých mŕtvych!-  ja neviem kto mi to šepká, ale rastie vo mne podozrenie. Znie to ako Svedomie...-
Zrazu sa mi putá uvoľnia, nechápem. –Čo to má byť? -dožadujem sa odpovede. Veľmi rýchlo ju však nachádzam. Otáčam sa a za mnou... Ležia tu obaja! Jeden človek a jeden démon. Chcem bežať za nimi. Oni tu predsa nemajú byť! Nemôžem! Cítim zovretie rúk. Hlas mi opäť šepká  –Vieš, čo musíš spraviť? -dáva mi do ruky revolver.                                                                                    -Teraz jedného z nich zabiješ a ja toho druhého nechám ísť, tak si vyber!! - ten hlas sa tlmene smeje pri mojom uchu. Chytá mi ruku zo zbraňou.                    –Čo? Toto odo mňa nežiadaj!! Nedokážem zabiť ani jedného z nich!! –zdesene bľabocem. Mojou rukou miery striedavo na jedného a druhého. Rýchlo rozmýšľam nad jeho zámerom. Čo chce? Uvažujem, čo spraviť.  Bože, prečo sa mi toto muselo stať!                                                                                                    -Tak dobre! – vravím. Ako som čakala, zovretie povolilo. Pustil ma spraviť to.  -Prečo musím jedného zabiť? -zastavila som sa, aby som si overila odpoveď. -Lebo tým tvoja láska k nemu už bude bezpredmetná, ale aby si nepovedala jeden ti ostane, samozrejme za podmienky, že sa nerozhodneš znova ujsť. Toto je moja pomsta tebe, princezná! -vraví celkom ľahostajne.

-Hm... a čo tak toto?! -prudko sa otáčam a strieľam doňho. Moment prekvapenia zabral. Darí sa mi zneškodniť ostatných dvoch strážcov strážiacich väzňov. Otáčam sa späť k tomu hlasu –Nie vždy sa dá vrátiť späť, a nie vždy sa chce tvor ako ja vrátiť. Niekedy je proste neskoro, ako si práve zistil!                                                                                                            Šanca na únik odtiaľto je však stále nulová. Čo už.                                     Démon aj človek, obaja vstávajú. Staviam sa pred nich. Namierim však na nich zbraň.                                                                                                               -Tento... tvor, Moja Minulosť, mal pravdu!  Všetci traja odtiaľto neodídeme! -otáčam sa k démonovi.                                                                                                         - Ty si mi tvrdil, že ma miluješ, ja som ti verila, ale stále si len démon. Zradil si ma a nechal tak. Môj svet takmer zanikol. Za to ťa nenávidím! – potom, skladám zbraň a obraciam sa s malou dušičkou k človeku.
-Dala som sa s tebou dokopy, lebo som chcela zabudnúť na minulosť, dá sa povedať, že som ťa len využila, a preto keby ťa zabijem ,tak mi to nie je tak ľúto, lebo teba mám len rada. Zatiaľ čo démona milujem! -pravda je vonku. –Viem, že to znie kruto. Drsnejšie než to v skutočnosti je... Vieš, veľmi som ti chcela dať šancu, a nielen tebe, hlavne sebe. Snažila som sa presvedčiť, že som pripravená ísť ďalej. Ibaže, neskôr som zistila, že to tak nie je. Bol to sebaklam ,aby som vôbec dokázala niekam vykročiť. Zabudnúť na minulosť! Tá si ma však našla aj s úrokmi. Ja už asi vôbec neviem, čo chcem. Na jednej strane ťa ľúbim, ale jeho milujem! -hodila som rukou smerom k démonovi. - No to, čo sa stalo sa už ťažko vráti späť. Nik na to nemá síl a stalo sa toho naozaj priveľa... Chcela som isť vpred a dúfala som, že s tebou to pôjde. Mýlim sa, prepáč mi to...- na chvíľu som nevedela čo viac povedať, ale potom, bol tu ešte on!                                                                                                                    

      Tieto slová patria už len démonovi.
-Aj démoni cítia lásku, bez nej nie sú kompletný, a niečo im stále chýba, preto si bol so mnou. Nemôžeš zaznávať lásku, lebo milovať neznamená len iného tvora, ale aj svoj vlastný život! Miluješ viac ako si myslíš. Jediné, o čo mi išlo bolo, aby si pochopil, že milovať znamená viac, ako že  to niekomu povieš. Chcela som tak veľa? Chcela som aby si mi uveril, aby si mnou nepohŕdal, ale venoval sa mi! Som zlá, keď som ti chcela byť tvojim všetkým? A som naozaj slabá, keď som ti povedala zbohom v časoch, keď si ma odháňal, lebo si sám nevedel, čo chceš?! Povedal si mi, že miluješ inú, aby si zakryl, že sám chceš koniec. Za to som zlá, že som sa s tým nevedela zmieriť?!... Chcem aby si prišiel na to, že cítiť city nie je zlé. Jediné, čo tu je zlé je, že ťa stále milujem! Nedokážem pochopiť, prečo to tak stále je! Stále chcem byť s tebou,  a keď som s ním, tak je to ešte horšie! Ja neviem, čo ďalej! A ty sa len tváriš, že ti to je jedno! Bože!!....božéé!
- celý monológ postupne hlasnejšie kričím, plačem a mávam nebezpečne zbraňou obrátenou na neho.                                                                                                                                                            –Viem jedno tvoje tajomstvo.- dvíham hlavu smerom k nemu. - Ním ma ničíš!... Ty sám nevieš, čo chceš!...  To som si už všimla. Preto vždy, keď nadviažeš kontakt môžem počkať pár hodín a príde mi správa negujúca tú predošlú. Uvedom si, že takto si nás zničil oboch...- Nekričím naňho, iba sa postupne ponáram hlboko  do skepsy. Nevydržím to a padám na kolená. Obaja po sebe pozerajú nevediac, čo na to povedať. Cítia, že majú niečo spraviť, ale ťažko sa rozhodnúť , čo je teraz správne. Démon sa hnevá a rozmýšľa ako ma odbiť. Človek mi chce pomôcť, napriek tomu ,čo som povedala. Ako jediný si totiž uvedomuje, že mám stále v ruke funkčnú zbraň a v kombinácii s depresiou sa obáva nepríjemného konca. Zrazu vstávam a vrhám sa obom okolo ramien. Šepkám  -Pravda, ktorú hovoríš, nemá žiadnu minulosť, ani budúcnosť. Je, a to je všetko, čo potrebuje!... Nikdy si nevyberiem spomedzi  vás, lebo vás ľúbim oboch a šancu som dala vám obom!- pozriem do očí človeku, potom démonovi. Krásne hnedé...                             
Ticho pretne výstrel zo zbrane, posledná myšlienka sa pomaly rozplýva v pamäti končiacej svoju existenciu. – Nié!- ozve sa takmer zároveň s výstrelom. Ani jeden tomu nezabránil.                                                                                    Svet padá do temnoty a ja do neznáma.  Prítomnosť sa stráca v minulosti, budúcnosť zaniká - taká je smrť. Človek a démon však  žijú ďalej, silno emočne otrasení, no darí sa im uniknúť. Už na nich nik nepoľuje - cele kráľovstvo zaniklo... so mnou!                                                                                                                                   V realite - zobúdzajú sa zo zlého sna. Nechápu prečo sa im to snívalo, prečo to bolo také desivo reálne. A prečo som jedného z nich nazývala démonom. Obaja sa snažia skontaktovať ma. Bez úspechu. Obaja majú zlé tušenie. Snažia sa vysvetliť si to. Ešte v to poobedie dostávajú poštu. Tým sa všetko vysvetľuje – prišli im úmrtné oznámenia. Teraz nastupujú výčitky a myšlienky na to, čo mohlo byť, ale už nebude. Ľútosť  zaplavuje srdcia oboch. Jediný vedia, pravý dôvod môjho konca, a tak to má byť. Ak si má niekto vybrať medzi dvomi láskami, vždy je to ťažké. Nedokázala by som ostať len s jedným. A s oboma, priznajme si, že by nesúhlasili. Niekedy je život ťažší, ako len vybrať si, niekedy k tomu ani okolie neprispieva, lebo mu to je jedno, a tak sa nedočkáme podpory. Svet má vlastné problémy.  Bolo to moje rozhodnutie. Konečne som našla, čo som hľadala – pokoj a rovnováhu v srdci...