Čo by som chcela odkázať dospelým

Momentálne som silne ovplyvnená emóciami, čo sa mi nezdá vhodné. Ale čo narobím! Ani nadávať nesmiem. Asi budem dosť konkretizovať, ale v okolí každého sa nájde niekto podobný, tak si to aplikujte, prosím,  na nich.                                                                                                                                      Odkaz dospelým. Áno, tam som sa chcela dostať. Z mojich postrehov, zážitkov a každodenného života usudzujem, že je oveľa lepšie spáchať samovraždu, ako sa niekedy stať dospelou.

Čo ma hnevá na dospelých? Povedala by som, že je tu pár vecí. Začnem úplnou podstatou problému. Neviem ako vás, ale mňa ide rozhodiť keď mi niekto rozpráva ako mám žiť a popri tom si nevie zorganizovať vlastný život. Poprípade by som na jeho mieste najskôr porozmýšľala aký vlastne vediem ten svoj život.  A tu som pri koreni ďalšieho problému. Pozrieť sa najprv na seba. Úprimne, kto to naozaj dokáže? Netvrdím, osobne poznám takých ľudí. Tí sa však v tom mizivom percente strácajú niekde na ťažko dosiahnuteľnom cípiku evolúcie. Radšej byť lenivý, ako pohnúť svedomím, že áno.   Mnohí dospelí fungujú na princípe – iným radím, sám si bez rád vystačím. Takto vzniká mnoho konfliktov. Neviem, či to takto poznáte. Chodila som z jedným chalanom, mal 20. Večný optimista to bol... Dnes chce spáchať samovraždu. Dala som sa s ním dokopy napriek tomu, že som ešte nemala urovnané vzťahy z minulosti. Celý náš vzťah mi radil ako a čo mám robiť, aby som zabudla na predošlí. Mám prestať na to myslieť a ísť vpred. Jeho optimizmus bol v tomto smere takmer nekonečný. To, takmer, sa prejavilo, potom ako som sa s ním rozišla a plynulo prešla len do priateľstva. Najprv to bolo fajn, ale potom začali jeho depresie. Včera som z neho vytiahla, že kvôli nášmu rozchodu. Tuším to bral vážnejšie ako ja. Musím prestať zo začiatočníkmi... Popísal mi ako sa cíti zle, ako je svet zlý a dnes je z neho takmer večný pesimista. Toto, takmer, sa ešte len prejaví. Ja teraz budem zlá, ale smejem sa na tom. Vlastne cez neho sa smejem aj na sebe, a každom kto má tieto stavy. City nás raz odpália tak, že nebudeme schopný plnohodnotne naviazať ďalší vzťah  a zo sladkých rečičiek sa budeme smiať ako ja teraz na tomto celom.

Odkaz pre teba, môj priateľ „ Nikdy nedávaj rady o niečom čo si nezažil, lebo teraz si sa chytil do pasce a sám si zistil koľko málo pre teba tie rady znamenajú. Keby môžem, tak ťa objímem a posadím na rýchlovlak do budúcnosti. Usmejem sa, zakývam ti a v duchu poprajem veľa šťastia. Keby sa dá tak ti pošlem všetku silu ísť vpred akú len mám. Avšak. Teraz si už budeš dávať pozor, keď budeš dávať radu o niečom čo nepoznáš? Nie úmyselne, ale ukázala som ti, ako sa cíti ten, čo rady prijíma. Neboj, na trochu psychickej bolesti nezomrieš, len ťa postrčí iným smerom vnímania.“

 Späť k odkazom.

 Bože, keby môžem nadávať, keby počuť ako pri písaní tohto textu kričím, tak by som  to sem vložila, ale je to nemožné. To, čo by som chcela dospelým odkázať je tak hlboko vo mne, že neviem či všetko zo seba vydám. Sú v tom obsiahnuté všetky moje prosby, náreky, želania, nadávky, bolesť, strach, smútok, beznádej.  Najviac sa cítim podrazená zo strany mojich rodičov. Oni ma vychovávali tak, aby som videla rodičov ako bohov, lenže ja starnem a kruto si uvedomujem, že od bohov majú ďaleko. Zisťujem, že sú možno nedokonalejší ako ja. Aj oni patria k tým, ktorí mi vravia – pozri sa na seba a potom na ostatných. V živote som ich nevidela, že by sa vôbec zamysleli nad sebou. Môj otec sa hrá na „Bossa“, a tak pomenoval aj svoj účet na počítači. Dorazilo ma, keď som zistila, že heslo má – Boss. Vtedy som si uvedomila, že ten človek je nechutný. Je veľmi zlý a agresívny. Vďaka nemu nenávidím ľudí ako on. Mňa to veľmi trápi, lebo on ma učil vidieť ho ako „Bossa“ ale dnes už viem, že si to pokazil sám, svojimi „múdrymi slovami“ . Keď som bola malá, a vlastne až donedávna, robil v zahraničí chodiac domov na víkend raz za mesiac. Potom zrazu niekedy v mojej 14 prišiel ku mne a začal mi rozprávať aká som, a ako by som sa mala správať, čo by som mala robiť. To čo mi hovoril, boli absurdnosti. On si, ako som sa neskôr dozvedela, uvedomil, že urobil chybu v mojej výchove. To bol prvý krok k nášmu odcudzeniu, teda môjho od neho. Inak v ten rok oslavoval 40, tak sa odvolávam, že mu len prepína ako bežnému človeku medzi 40 a 50 rokov. Ale nie všetko sa tým dá ospravedlniť. To nech odo mňa nechce.  Denne si ma viac a viac od seba odháňa, svojimi nezmyselnými požiadavkami. Chce aby som mala lepšie vysvedčenie, kašle na to, že ja to chcem tiež a nepáči sa mi ako to je v súčasnosti. Tak by som mala ísť na doučovanie, nie? To mi nezaplatí. Tak internet! Ten mi odpojil, vlastne som zvedavá cez koho aj toto pošlem. Mám isť do knižnice. Nedá mi priestor na čítanie kníh. Vyhráža sa mi dokonca, že ak si nepolepším vysvedčenie nechá ma preradiť na inú školu. Milé.                                                                                                                                                     Veľa som rozmýšľala, ako veľmi ho vlastne nenávidím, či ľúbim. Nie, on je pre mňa iba streinger, niekto koho som možno v minulosti poznala ako veselého a pokojného človeka. Dnes je s toho istého človeka kopa nervov zameraná na iritáciu okolia, napchávanie sa od rána do večera pri neustálej spoločnosti jeho mačky. Má to byť živiteľ rodiny. Momentálne nezarába, tak ako živiteľa beriem toho kto tak robí, a to je mama. Jeho svet sa postupom času ohraničil len na materiálnosť, čo mi rád predhadzuje ako môj zásadný problém. Nikdy som ho nechcela neznášať, ani neakceptovať. Sám sa chcel hrať na Boha. Vybral si agresiu a nútil ma robiť, čo som nechcela, nútil ma počúvať ako ma môže kedykoľvek vyhodiť z domu. Ako za nič nestojím a budem žiť s poslednej sociálnej podpory, lebo nemám šancu to nikam dotiahnuť. Ten človek mi chcel zobrať nádeje a ilúzie. Na nejaký čas sa mu to podarilo. A takmer sa mu podarilo aj vziať mi život.   

Moja mama. Áno, najovplyvniteľnejšia žena pod slnkom. Necháva sa učičíkať otcom. Ale má pravdu, koho nemôžeš poraziť, tak sa postav na jeho stranu a vyhral si. Nebolo by to zlé keby odo mňa nežiada samostatnosť a vytrvalosť v boji za seba.  Aj to tak, že ma presviedča, že s gymnáziom nič nedosiahnem, mala som ísť na hotelovú školu. Neskoro!

Z gymnázia sa má ísť na Výšku. To som pri svojej téme. Počas vianočných prázdnin prišla mama za mnou  a začala mi rozprávať, že sa na vysokú nedostanem a pohotovo mi ponúkla náhradu, nejaké nadstavby, či čo.    Tomu sa v mojej rodine hovorí morálna podpora. Ale tam som neskončila. Aktuálne ma aj babka presviedča, že tam kde chcem ísť ma nevezmú lebo je tam nával.

Týmto som chcela poukázať na to, aké je to celé absurdné. Cítim sa akoby ma moji rodičia chceli vyšachovať zo života. Koľko krát som to chcela vzdať. Ja toto nemôžem vydržať donekonečna. Keď chcú byť strojmi bez citov, nech sú,  ale ja stým nič nechcem mať! 

Odkaz mojim rodičom? Je to samé kričanie na konci beznádeje a každodenných útrap, môj posledný výkrik.

„ Ľudia, uvedomte sa!!!  Ja nie som hračka, som človek ako vy! Mám práva ako vy! To, že mám o 20 rokov menej ako vy neznamená, že nie som schopná rozmýšľať, nie som ani neschopná, nie som tu ani na vaše búrenie zlej nálady, ani na ponižovanie, či vybíjanie komplexov z vašich mladostí. Nie som váš otec, ani matka, tak prečo to, čo vám porobili vraciate mne? Prečo sa zriekate svojich rodičovských povinností a už teraz ma odháňate? Ja raz odídem, áno to spravím, ale nevrátim sa. Nebude dôvod. Vy ste mi vzali môj domov, aj pocit bezpečia, rodiny, pri vás som osamelá a stratená! Neustále mi vravíte aký ste zo mňa sklamaní, ale kedy si uvedomíte aká som sklamaná ja z ľudí , ktorí namiesto toho, aby ma podporovali, ma zatracujú? Už odkedy sme sa presťahovali som na dne, ale nie s tých, ktorí tu boli krátko, z vás!“

 Keď chcem mať dieťa, tak by som si mala najprv uvedomiť, že nejdem porodiť môjho otca, ani matku. Bude to niekto, kto za ich nedostatky a komplexy nemôže. Tak k tomu tak aj pristúpim. Obávam sa, že sa raz zo mňa stane to, čo z mojich rodičov. Ja nechcem byť ako oni. Chcem vlastnému dieťaťu rozumieť. Mojím snom je, aby mi raz povedalo „Bola si mojou najlepšou kamarátkou“. Ak sa mi to pošťastí, tak až vtedy budem naozaj šťastná, že som dosiahla niečo skutočné.  „Rodičia, prepáčte, ale vám to povedať nemôžem.“

Nemôžem sa nikým nechať oberať o sny! Ani nimi. Hlavne nimi!

Rodičia sú môj najhlbšie zakotvený problém s dospelými, no zďaleka nie jediný. Dospelý nie sú iba naši rodičia, ale aj tí pred nimi a po nich. Zmeriam sa na mladších.

Zase sa nedá nadávať?... Tak dokopy nie je čo povedať.

Dobre, niečo sa našlo. Mám pár príkladov podľa toho, na čo by som rada poukázala.  

Idiotizmus. Na Silvestra som bola na chate. Nachádzala sa tam jedna dvojica. Chlap a jeho snúbenica. Obaja veľký „Rapáci“, to znamená, že na chate nič iné ako rap nehralo. Skoro ma šľak trafil. Ten chlap bol očividne sukničkár. Vyšiel po mojej kamarátke. Obe máme podobný vkus a preto viem, že z neho aj zvracať by bola škoda, čo si myslela aj ona. Pôsobil na nás ako džigolo. Tak nechutne krútil zadkom. Fuj! Snúbenica si všimla ako po kamarátke vyštartoval. Odvtedy sme boli obe pre ňu sociálne pracovníčky.  Nielenže bol ten chlap úlisný a agresívny, aj ona taká bola a navyše tehotná. Kto by si s takým chlapom začínal? Keď som jej povedala, že je nechutný schytala som facku, lebo sa mi nepáči. Keď som povedala, že dobre, vyzerá fajn, schytala som ďalšiu, lebo po ňom idem. Vtedy som usúdila, že inteligencia niektorých ľudí má nízku hranicu a hlúposť detto. Títo dvaja mali okolo 24 rokov. Ich problém bol v tom, aký sú oni starí a koľko málo máme my dve. S pohľadu na nich my bolo jasné, že to dotiahnem omnoho ďalej ako oni. Nechcem byť, veľmi zlá, ale každý vie, že keď je žena počas tehotenstva veľmi nervózna jej dieťa bude hyperaktívne. Pozerala som sa na nich. S prvého pohľadu mi bolo jasné aj, že ten chlap sa k tomu dieťaťu priznáva aby ukázal aký je borec. Vyplynulo to z jeho správania. Ich manželstvo sa do piatich rokov rozpadne, ak nie už do dvoch. Nie nadarmo sa hovorí- láska je slepá. Ak je to podľa vás  slovné napádanie, kľudne. Vy ste sa na nich nepozerali, ani ja by som nechcela.

Odkaz pre ňu – „ Nevyskakuj do cudzích dievčat, lebo raz ťa tvoja závisť dostane do problémov, hlavne ak trafíš nejakú nebezpečnú babu. Skončíš zle, ak prežiješ svoje dieťa.“  Toto myslím ako vážnu radu, hoci to tak asi neznie. Ale trochu by sa bodlo nad tým zamyslieť.  To, čo bude s nimi mi je naozaj jedno, ale to dieťa nedopadne dobre, hlavne keď má rodičov Raperov a takí uznávajú tvrdú výchovu ulice.

Odkaz pre neho- „ Prestaň rozmýšľať pohlavnými orgánmi a uvedom si nakoľko si schopný vychovať normálne dieťa.“

Viem, toto znie konkrétne, ale koľký z nás už také dvojice zažili? Dúfam, že nikto, lebo úpadok morálnych hodnôt je teraz „in“!  Ak som sa dostala k morálnym hodnotám, tak je zle.

Odkaz pre väčšinu vysokoškolákov. „ Ak chcete chľastať, mať nezáväzný sex, húliť a skúšať hranice týchto možností, nemusia vám za to rodičia platiť.“ Ak existuje koniec nejakým hodnotám tak verím, že je to na výške. Mne ľudia vraveli. Prídeš na strednú tam sa pokazíš. Áno, ale na Výške to zaklincuješ! Mala som bývalého, ktorý mi vzal rok života a ďalší, lebo sme sa nevedeli dostať na koniec. Je milé zistiť po roku, čo som sa ho snažila získať späť, že to chce len kvôli sexu. Uvedomila som si, že on nežije, iba sa snaží zapadnúť do nezmyselnej spoločnosti, ktorá z neho spravila to čím je. Ale môže si za to aj sám. Koľko ľudí vám povie, že sa tešia zo smrti súrodenca? Málo a on medzi nich patrí. To už mi šepkalo, že nie je v poriadku. Najsmutnejšie je, že tento chalan je dávno stratený v sebaľútosti a potreby, aby ho okolie ľutovalo. Prestala som s ľútosťou, tak okrem sexu už viac odo mňa nepotreboval. Toto ma zarmútilo spolu s faktom, že naposledy čo som si s ním písala, som ho riadne ponížila. Hneď mi nejaký piati jeho kamaráti písali, aká som... Vedia tí ľudia, čo si on o nich myslí? Áno? Stačí im to? Sú tak spokojný? Nie? Oľutujú, že ho spoznali? Budú to vôbec ľutovať? Tento chalan mal vo zvyku volať mi keď sa najviac opil. Počúvala som od neho, už toľko krát o jeho kamarátoch, „ Mne na tých ľuďoch nezáleží, hlavne že mám s kým piť. Oni pre mňa nič neznamenajú. Ja nikoho neberiem za svojho kamaráta. Piť môžem s kýmkoľvek,  oni ma  len využívajú, na chľast...“ Byť úprimná, nech len zistia ako ich vníma. Najväčší trest pre neho bude, keď jedného dňa naozaj od neho všetci odídu a ostane sám.                                                                                                                                   To sa nestane, čo veľmi dobre viem. Aj ten najväčší chudák tohto sveta si vie nájsť niekoho kto s ním pôjde chľastať. Taký je už náš svet a toľko v ňom niekomu chýba ku šťastiu. Tí ľudia tam nevedia, čo je život, oni sa naň len hrajú. Sú ako psi odtrhnutý z reťazí, sú šelmy, ktorým zákon dáva všetky práva a oni po nich skočili. Ja možno zniem ako svätec. Nie som, nik nie je. Prišla som na to, že život je viac ako mať sex a chľast neobmedzene, kým ma to nezabije.

Ale aby som to nebrala tak čierne, koľko ľudí prežilo výšku a sú spokojný, tak to nemôže byť také hrozné. Priznajme si.

Dlho som sa snažila zistiť kedy je človek dospelý, to že mať 18 nestačí vie už každý. Po dlhodobom zamýšľaní sa a hlbokých úvahách som prišla k jednému výsledku.                                                                Podľa mňa sa dospelými stávame, keď si uvedomíme akú zodpovednosť máme a akceptujeme ju. Zodpovednosť, to môže byť za seba, no neskôr aj za iných. Možno, že dospelosť je v inom. Ja som naposledy prišla na toto.  Tento fakt vylučuje ako dospelých väčšinu populácie do 26 rokov.

Chcela by som však niečo odkázať aj sebe. Dospelá budem za necelé dva mesiace, tak môžem. Sama sebe chcem odkázať, aby som nepodľahla nátlaku mojich rodičov. Viem, že utrpenie, ktoré mi spôsobujú je už spolovice za mnou. Na Výšku pôjdem a snáď ju aj skončím.

Toto už je prechod, lebo nie každý je zlý, ľudí je na to na svete priveľa. Nič nemá len jednu stranu a preto je na svete, tak ako aj v tom mojom niekoľko ľudí, ktorých považujem za prirodzené autority. Dokonca si to vyslúžili bez toho aby ma niekedy vybili, či psychicky zruinovali. Za nimi kráčam, lebo oni veria v moje kroky a veria, že nespadnem. Takým ľudom chcem odkázať „ Veľmi si cením, čo pre mňa robíte. Cením si podporu, ktorú u vás mám. Ste tí, pre ktorých ešte verím a dýcham. Ďakujem.“ 

Aby som toto ukončila, mám odkaz pre všetky generácie ľudí, dospelých, aj nedospelých, rodičov aj nerodičov, školákov, či mňa. Trošku dlhší...

 „ Každý z nás by si mal uvedomiť sám seba svoje správanie a svoju silu, rovnako ako silu slov, ktoré denne vyslovíme. Mali by sme sa viac zamyslieť nad tým, kde začína naša cesta k uvedomeniu a vydať sa na ňu. Podľa mňa je základ uvedomiť si ako žijeme. Ako by sa to dalo do budúcna zmeniť. Teraz už viete, že ja ešte nemám pred sebou  nič dobré. Pozriem do diaľky za tých  zlých päť rokov a viem, že tam predo mnou je svetlo, ktoré nesmie zhasnúť, lebo ho udržujem na žive iba ja. Všetci máme to svetlo, či už v zlom, či dobrom. Život nás učí, mňa akou nebyť, niekoho akým byť. Odvážna je aj samovražda, prečo nie? Môže byť aj nádherná, ale naozaj chcete zomrieť kým ste sa nepresvedčili, že už každý kto za vami stál odišiel? Aj ja som na svojich anjelov narazila náhodou, potom ako som musela ostať žiť. Boli tu, celý môj život, len som si ich nevšímala. Teraz sa mi zjavili a svietia mi na cestu, nemôžem to vzdať, kvôli tým čo vo mňa veria. Aha, to je zase o zodpovednosti. Zodpovednosť za to, aby som nemusela ublížiť, keď mne už ublížené bolo. A tak nikdy nesmieme zabudnúť na to, čo sme už prežili, ale nesmieme ani zastať.“

 Pozrite! Tam! Život nám uteká! Tak čo sedíte pri tomto texte? Treba naskočiť a nechať sa unášať životom vpred! Budúcnosť čaká.

                                                            Zuzana Valachová (Suzan Loren)