Bolesť

Tam kde bolesť začína, končia všetky nádeje. Tam kde bolesť končí, prichádza smrť. Som tvor, ako každý iný, až na to, že mi boli odobraté všetky práva. Neexistuje tvor, ktorý by sa o to staral. Prešla som mnohým, ale toto som prežila len raz. Raz všetci prejdeme nejakým úpadkom, a ten, kto nie, je šťastlivec. Nech si to váži! Ale bohužiaľ akurát to nespraví, lebo si nedokáže vážiť. Kým som nepoznala krutosť dvoch najsilnejších rás vo vesmíre, nevedela som, čo znamená vážiť si život. Nik ma tak nedokázal ohroziť ani odzbrojiť. Vždy sa to dalo prežiť. Až do teraz.  Moja rasa je len stádo tých, ktorí trpia za deficity iných. Som živá bytosť ako oni, tak prečo nám to robia? Prečo ma nenechajú s moju rasou na pokoji? Veď sme im nikdy neublížili!

Trpím. Znášam bolesť, pri ktorej už mnohý dávno zomreli. Nachádzam sa na planéte centrálnej moci Démonov, Kasam Kaueron. Je tu najväčšie väzenie v celej tejto časti vesmíru. Sú aj väčšie, ale tie si Démoni nevopchajú pod nos. Kaueron je vojenské centrum a slúži aj na taktické vyjednávacie účely s Anjelmi. Napriek tomu sa nechcem vzdať. Nech som kdekoľvek. Nechcem stratiť svoj život. Už ma ani nie vôľa, ale pudy držia na žive....

Premýšľam. Prvý krok k prebratiu. Cítim ako z kómy prechádza moje vedomie do spánku. Sila myšlienok ma vrátila späť. Nedokážem však otvoriť oči. Nie som toho schopná. Nie. Nechcem dýchať, ani to už nechcem. Nechcem vidieť tváre okolo mňa. Sú to tváre tých, ktorí ma čoskoro zabijú. Nechcem počuť zvuky, lebo tie ma oberajú o posledné nádeje. Viem, že ten krik z bolesti bude čoskoro patriť aj mne. Čoskoro pohltí aj moje zmysly. Rozlieha sa všade. Tak neskutočne blízko, akoby vychádzal z môjho vnútra. A predsa mi nepatrí. Je vzdialený, ďaleko odo mňa. Ten tvor je mučený praktikami Démonov. Tie v tomto prevyšujú Anjelov. Anjeli hlavne znásilňujú a psychicky týrajú. Démoni poznajú hĺbkovú anatómiu každej rasy tohto vesmíru. Každú už stiahli z kože a rozsekali na miniatúrne časti. Viackrát! Nemajú v sebe ani toľko, aby to tajili. Rozsievajú strach, kde to len ide. Anjeli idú na vec opačne. Dali tvorom práva, aby sa k nim pridali menej vyvinuté rasy. Potom to zneužijú na vlastné potreby. U Anjelov otroci drú horšie ako u Démonov, oveľa horšie. Musia stavať budovy vlastnými rukami, čo je bez nástrojov takmer nemožné. To, takmer, si Anjeli uvedomujú, preto ich do toho nútia. 

Pomaly preciťujem končatiny, či ich vôbec ešte mám. Chýba mi pár prstov aj z rúk, aj z nôh. Jeden démon mi odhryzol kus ucha a hryzance som zaregistrovala aj inde na tele. Ani jedna rana nebola nijak liečená. Krvácanie sa mi už zastavilo, ale stratila som značné množstvo krvi. Aj pri vedomí som sotva dýchala. Ako som preciťovala časti tela a snažila sa ich aktivovať, do mozgu sa mi hlbšie a hlbšie prerezávala tupá, pomalá bolesť. Každým nádychom sa však stupňovala. Šírila sa mi jednotlivo z mozgu, končatín, trupu, brucha, späť do mozgu. Do minúty som bola opäť v mukách. Už som nevládala vydať zvuk. Padalo mi síce z očí pár sĺz, no nedokázala som ich kontrolovať a sotva vnímať. Sedela som na zemi. Nohy založené doprava. Ruky spútané nad hlavou takými ťažkými okovami, že som nimi takmer nedokázala pohnúť. Hlava mi len tak visela. Hoci som bola stratená vo svojich mukách navonok by si to nik nevšimol. Vlastne, som vyzerala, akoby som stále spala. Moja cela bola malá a tmavá, ako inak. Svetlo som nevidela mesiac, odkedy som tu. Skoro si nepamätám vôňu čerstvého vzduchu, lesov, pulz života, ani hrejivé slnko na pokožke. Vnútorne som taká zničená, že strácam samu seba. Moje myšlienky klesli na najprimitívnejšiu úroveň. Možno aj pod ňu, lebo nemám ani základné pudy pre jedlo a spánok, obranu ani útok. Nechávam sa viesť a týrať, znásilňovať a zabíjať. Ja sa už neutápam v beznádeji. Ja som sa v nej už dávno utopila. Môj duch je na konci tunela, hoci ním stále neprešiel. Vidím svetlo, no stojím za presklenými dverami, a len naň túžobne hľadím. Mám strach z každého nádychu. Strach zo života a s toho, keď démoni zistia, že ešte žijem. Prídu si po  mňa.  A čo spravia? Tento krát ma umučia na smrť, a je veľmi, veľmi ťažké dýchať s tým vedomím. Ja už svoje telo neovládam, ovláda ho strach, beznádej, úpadok, koniec!

Všetko vnímam spomalene. Je to tma a nič nevidno. Cítim svoje telo. Hlavu si otočím k ramenu. Cítim a vnímam ho ako cudzie. Všetko trvá tak neuveriteľne dlho, nekonečne.   Aj štrnganie kľúčov v zámku. Ten zvuk je taký pomalý. Nesie sa mi do mozgu snáď roky, ach bože! Keď mi to dôjde dvere sú už otvorené. Vošiel nejaký Démon. Po prvom dni som prestala riešiť ako vyzerá, či kto to je. Bol to Dohliadač a mal niekoľko kľúčov. Tu nik nemá všetky - bezpečnosť. Jeho obrovské telo zatienilo aj to tlmené svetlo z chodieb. Môj strach vystúpil do extrémov. Vedel, že žijem. Cítil to vo vzduchu. Špecialita Démonov, majú také jemné receptory, že zachytia aj najjemnejšie záchvevy energie v priestore, preto zacítil môj tlkot srdca. Vďaka nestálej  hladine adrenalínu striedal frekvenciu ako bláznivý. To samo osebe spôsobovalo trhavú bolesť v hrudi. Démon odopol putá. Prikázal mi postaviť sa. Viem, že mám nohy, ale nedokážem s nimi pohnúť. Som úplne zúfalá. Chcem sa brániť, utiecť. Už nie som toho schopná, nie. Neskutočná bolesť, stuhnuté svaly, nedostatok krvi, spôsobili, že som ani nezareagovala. To ho naštvalo, tak som schytala facku. Pri náraze o podlahu som si rozbila nos. Pocítila som ostré pichnutie, ktoré ma však nemohlo po tom všetkom nijak rozhodiť. Tiekla mi z neho asi posledná krv, ktorá sa vo mne nachádzala. Z nadľudských síl som sa postavila. Nedokázala som sa poriadne udržať na nohách. Svaly mi vypovedali. Nervy to vzdávali. Vôľa, ktorá by ma donútila ísť zmizla. Pripli mi na krk titánový obojok. Z neho trčali reťaze pripojené ku elipsovitému útvaru a z obojku jednou reťazou dole boli spútané ruky. Dvaja Démoni elipsu zdvihli za vzdialenejšie konce na plecia. Reťaze sa napli a vytiahli ma pod krkom na nohy. Bolo mi to vysoko, dusila som sa. Tak, ma donútili kráčať po špičkách. Každý krok ma od bolesti paralyzoval, tak som sa striedavo dusila a kráčala. Rany po odseknutých prstoch na nohách sa opäť naplno otvorili. Ostávala za mnou krvavá šmuha. Keď otvárali dvere do mučiarne, museli sme zastať. Vtedy Démoni zložili elipsu do prijateľnej polohy. Pod náporom váhy sa mi však podlomili kolená a ostala som znova visieť na reťaziach. Ruky spútané, mi nepomohli. Dohliadač môjho sprievodu nelenil a šľahol ma bičom. Takmer mi explodoval mozog od bolesti. Používali špeciálne navlhčené biče ponárané do štipľavej solenej vody. Keďže môj chrbát bol neustále bičovaný a koža nezahojená, bolesť mi vystreľovala do tela, akoby mi mečom sekali do mozgu. Nevládala som kričať, ani plakať, ani reagovať. Dostala som ešte niekoľko rán, len to tak práskalo naokolo, potom sa dohliadač upokojil. Dal mi minútu, aby som sa postavila. Nikdy nepochopím, ako som to dokázala, ale asi tým, že dvere sa otvorili a Démoni ma opäť zdvihli. Cez mučiareň sme iba prešli. Tie výjavy sa predo mnou mihali, ako zábery trikrát spomaleného filmu. Výkriky sa ku mne dostávali tlmené. Odosobnené. To nekričali živé tvory, to boli živé mŕtvoly. Mnohí nemali časti tiel. Jeden príliš kopal, tak mu namieste odsekli nohy. Tie sa ešte chvíľu mykali na zemi. Všade bolo ešte to hnusné prítmie, horel iba oheň, miestami. Ďalšieho upaľovali za živa. Sedela okolo neho skupinka Démonov a zabávali sa, pokrikovali s pitím v rukách. Ja som si nedokázala ani uvedomiť, že by som mohla byť smädná. Tá cesta cez mučiareň bola sama o sebe desivá. Nielen výjavy naháňali strach, ale hlavne tie neodpratané časti tiel. Naša cesta bola tiež vydláždená nejakými hnijúcimi článkami, kosťami, obhorenou krvou. Keby mám na to silu, tak by mi rozhodne prišlo zle. Lenže už som bola v stave, kedy mi vadilo len to, že hnijúce mäso kĺže a ja sa tým pádom dusím ešte viac. Prešli sme aj okolo jedného Démona. Bol iný ako ostatný. Nezabával sa, mal honosnejšie oblečenie. Spôsob akým sa opieral, bol iný. Bola som na konci zo silami, no aj tak som mu pozrela do očí. To, že sa naše pohľady stretli sa trestá. Samozrejme, iba voči mne. Stačilo keby povedal jediné slovo a boli by ma umlátili na mieste. Netuším kto to bol, ale jeho pohľad mi ostal ešte dlho pred očami. Nebol to bežný pohľad Démona. Okrem toho obrazu, akoby vypáleného do mojej sietnice som nebola natoľko pri zmysloch, aby som ho nejako ani povrchne preberala. Stál totiž kúsok od dverí, do ktorých sme šli. A v mojich očiach mohol vidieť, iba vedomie posledných minút. Aj to sa rozplývalo niekde v časopriestore... Celý dnešný deň bol stratený v čase. Neuvedomujem si, že čas ešte existuje. Môj strach sa dostal na takú rekordnú úroveň, že zanikol. Nedokázala som sa ani báť. Boli sme vnútri. Čakal ma sám veľký šéf. Kasam Kaueron znamená Kasuho mocnosť, a predo mnou stál sám Kasu. Moju prítomnosť privítal úsmevom. Pri tom mu oči tak desivo zažiarili, až mi mimovoľne padla z oka slza. Svoje telo som už nekontrolovala. To najhoršie, čo môže akúkoľvek dušu stretnúť stálo predo mnou zo šialeným výrazom v tvári, premiešaným zo zvieracou lačnosťou po koristi. Niet úniku. Ak aj existovala nejaká, akákoľvek šanca na čokoľvek, nielen prežiť, tak toto bol okamih, kedy zanikla. Tu končia všetky nádeje, a začína vysnívaná cesta do raja, len nikto si nevysníva toľkoto, až absurdne veľa bolesti, ako sprevádzajúci faktor.

Pri Kasuovi je už len jeho samotná podstata zvrhlá. Jeho praktiky sú len slabou odnožou. Podišiel ku mne. Zložil mi obojok. Hneď sa mi podlomili kolená. Zachytil ma aj zo štýlovým predklonením sa nado mňa. Mávol rukou, čo znamenalo pre s prevádzačov, že už najmenej päť minút tam nemajú čo robiť. Vytiahol malú fľašku. Drsne ma stisol, čo bol signál pre mňa, aby som ju vypila. Bola v nej regeneračná látka, ktorá ma z väčšej časti zbavila bolesti a za pár minút sa mi zregenerovali ostávajúce časti tela. Doplnila sa mi krv, zatvorili jazvy. Ale len to. Pri dostatočnom množstve by tento liek dokázal telo zregenerovať úplne, aj zo všetkými jazvami a akýmikoľvek nedostatkami. Démoni však na väzňov šetria. Mne to už bolo jedno, proste som to vypila. Vedela som čo príde. Ako ma držal v jednej ruke, oprel ma o nejakú  otáčavú plochu, ako sú tie veľké zrkadlá. Toto zrkadlo nebolo. Bol to kameň. Pripútal ma a jemne natočil plochu do hora. Ležala som tam s roztiahnutými rukami aj nohami. Bolo to ako čakať v búrke na blesk uprostred poľa a z natiahnutými rukami dohora, v ktorých držím navyše udicu.... veľmi nepríjemný pocit.