Pri nohách sa mi rysovala nejasná silueta. Nejaký muž. Presnejšie-mužíček. Drobný, otrhaný, nervózny, neprestajne  pozerajúci  na všetky strany. -Kukuč!-nevľúdne povedala som, keď sa jeho pozornosť upriamila bezprostredne na mňa. -Upír, ak sa nemýlim? 

Pár sekúnd mužíček iba tupo civel na  "nebohú", ktorá sa znenazdajky posadila v hrobe. Potom pustil z rúk ryl a zajačal tenučkým ženským hláskom, hravo zvládnuc tie najvyššie tony. Keď sa mu v pľúcach minul vzduch, zdvihol oči hore a zrútil sa ako podťatý, rovno na chrbát. Ja som iba povzdychla. Už mi pre šťastie chýbal iba  vykrádač hrobov! Zrejme bude to nejaký cezpoľný, nič o pasci nevedel. Zbadal  okázalý pohreb, drahý meč a lesklé čačky v truhle a ulakomil sa...

Pozrela som sa na oblohu. Podľa polohy mesiaca, do polnoci zostávalo minimálne dve hodiny. Je spln.  Nie je práve najlepší čas pre mňa. Za-prve, tiene sú príliš kontrastne, čo sťažuje orientáciu; za-druhe, za splnu nefunguje časť zaklínadiel.

Konečne zlodejíček začal prejavovať známky života. Už sa preberá. Zopár faciek  zrýchlilo ten proces, ale výsledok ma nepotešil. Vykrádač hrobov otvoril oči, pochopil, že tato hnusná zombíčka nie je sen, a opäť sa rozvrieskal. Ak by som mu nezapchala ústa, o päť minút by na cintoríne bola celá dedina.

-Drž hubu, ty idiot, syčala som a strkala mu do ksichtu svoj cechový odznak. V matnom svetle mesiaca bolo celkom dobre vidieť vytlačený na ňom nadpis. -Toto je pasca pre nekrofilov -ako si ty! Konkrétne čakám tu na upíra,ktorý sa má objaviť každú chvíľu. A už aj viem, kto bude jeho ďalšia obeť, pričom uvažujem, že za mojej asistencii a výdatnej pomoci!

-Pppprosiiim, vvvažennná ppppani bosorka-zzzľuttujte sa! Uuuž nnnikdy v žžživote- začal zúfalo modlikať mužíček. Zaujímalo by mňa, či sa zajakával aj pred touto exhumáciou? Najradšej by som ho naozaj pustila, ešte by aj kopanec do zadku dala na rozlúčku, ale... Upír sa zjavne  usalašil u niekoho na povale alebo v šope, nemohol nevidieť pohrebný sprievod a určite sa objaví dnes na cintoríne. Ak nenájde ľahšiu a chutnejšiu korisť. Napríklad osamoteného vykrádača hrobov, zakrádajúceho sa dedinou. Nie, nemôžem ho pustiť. Ale aby sa neplietol popod nohy...

-Poď sem, budeš mi robiť návnadu-povedala som rozhodne a uvolnila miesto v truhle. Zlodej sa pokúsil odpadnúť druhýkrát, súčasne plaziac niekam vbok, ale som ho pevne držala za golier. -Ak mi budeš odporovať, tak ťa pochovám  naozaj, sľúbila som mu. Potom nešťastný "nekrofil" prestal robiť prieky a už iba žalostne skuvíňal, kým ja som ho zatlačila do truhly a prikryla vrchnákom.

Nuž takto je ešte lepšie. Čakať na upíra v kríkoch bolo oveľa pohodlnejšie ako v hrobu, s ktorého najprv treba vyskočiť, zvyknúť si na mesačné svetlo a zorientovať sa. Lenže nikto nechcel ľahnúť do hrobu zaživa-akože zlé znamenie. Pochovať prázdnu truhlu-tiež neprichádzalo do úvahy, lebo upír cíti z diaľky  prítomnosť  "hostiny" a ku prázdnemu hrobu sa nepriblíži.

Ako -tak sa mi podarilo prisypať "spolubojovníka" zeminou. Mesiac zakrylo mračno, čo sa mi akurát hodilo. V tme som síce nevidela tak dobre ako upír, ale oveľa lepšie ako obyčajný smrteľník. Bez námahy som si vyhľadala miesto, ako stvorene na pascu. Práve som stihla dať dolu dlhý nepohodlný rubáš a trochu sa poobzerať, ako moju pozornosť pripútal nejaký  priveľmi čulý tieň. Hýbal sa mimo rytmu iných tieňov vo vetre. Vyzerá to tak, že tentoraz moja taktika priniesla plody. Ku hrobu sa zakrádalo niečo malé, vycivené, veľkosťou asi ako podvyživený trpaslík. Pri čerstvom kopčeku si prikvoklo  a začalo rýchlo,ako pes, hrabať zem netrpezlivo trasúcimi sa labkami. Zakrátko sa upír prekopal k truhle, odsunul vrchnák a s nádejou sklonil sa nad "nebožtíkom"

Tentokrát jačanie vyšlo dupľovane, ale bohužiaľ nikto z nich nezamdlel. Zaskočený upír odskočil od hrobu, mužíček schmatol spadnutý na zem vrchnák a už vlastnou iniciatívou sa zavrel do truhly. Na rade bol môj výstup.

-Tak to kvôli tomuto prašivcovi ja nespím štvrtú noc?!-opýtala som sa s kyslým výrazom. Šla som ku hrobu nenáhlivo, nespešne. -O takého krpca aj meč ne...Škaredý ksicht pokrivilo v krčí, oči zablysli zeleným ohňom, upír otvoril nečakane veľkú papuľu, plnú ihlovitých zubov a hlučne zasyčal na nádychu. Za zlomok sekundy sa zväčšil približne do mojej veľkosti.

-No to je iná káva, vyhŕklo mi prekvapene. Upír sa rozhodol upevniť úspech, natiahol krk a s cvaknutím chytil zubami meč. Kvalitná oceľ  žalostivo rupla a v mojich rukách zostala len rukoväť a polovička čepeli. Odhodila som ohryzok meča a cúvla, zaskočené obzerajúc po nejakej zbrani. Ryl bol ďaleko, drevený kríž sa nehodil. Pochybujem že by upír bol súhlasil počkať-kým nezbehnem do dediny po vidly. Kŕčovito som šmátrala rukou a narazila na vrchnák truhly.

Truhlu mi s obrovskou neochotou požičala istá babka. Kúpila ju asi pred  desiatimi rokmi veľmi výhodne a  cele tie roky ju šanovala kdesi na povale. Za skazu svojho posledného príbytku babka hrozila mi všetkými múkami pekla, lenže upír mi hrozil múkami hneď teraz. Bez dlhých rozmyslení som strhla s truhly vrchnák a s celej sily vrazila netvoru po papuli. Buď truhla bola od začiatku nekvalitne spravená alebo sa po desiatich rokoch prejavila únava materiálu,   každopádne dosky uprostred vrchnáku sa prelomili a upír teraz vyzeral ako  vydarená podobizeň v širokom ráme. Druhá vec, čo mi prišla pod ruku, bol  veniec z hrobu, takže konečný výsledok bol hotový obrázok do nekrológu.

Žiaľ, upír neocenil moju snahu umeleckého stvárnenia jeho osoby. Vrčal, pľul od zlosti a vrtel sa dookola, snažiac sa zbabiť podivnej ozdoby. Môj "spolubojovník" nebažiac po sláve, štvornožky liezol do najbližších krikov. Snažila som sa využiť moment a narýchlo upliesť  dajaké zaklínadlo, ale moja recitácia rozzúrila upíra ešte viac. Zmĺkla som na pol-slove a sotva stihla uhnúť : nad mojou hlavou s hučaním preleteli zvyšky vrchnáka, narazili do brezového kmeňa a rozbili sa na niekoľko kúskov. Za nimi nasledovali: veniec, ryl, drevený kríž, samotná truhla a zdochnutý havran. Vytrvalé ostreľovanie bránilo mi sústrediť sa  na zaklínadlo, upír medzitým pristupoval stále bližšie.