Žabkynský upír 

-Tak ako, pani bosorka?

Ja som iba odmietavo zavrtela hlavou a mimovoľne zívla. Ten upír už mi začínal liezť na nervy. Tretiu noc som  sa, ako prekliata, motala ulicami tejto dediny, ale  upíra nezazrela ani len okrajom oka. Vošla som do krčmy, trochu posunula sklamaného  majiteľa a unavene sadla  vedľa  rozpálenej peci. Oprela som sa oziabnutým  chrbátom o teplé tehly. Najviac ma štvalo, že  mrcinožrut -tunajší poddruh upíra krvocucného, napriek môjmu hliadkovaniu pokračoval v antisociálnej činnosti. Je pravda, že doteraz nikoho nezabil, ale vyciciaval do odpadnutia. Stráženie nemalo zmysel, lebo pri objavení sa netvora stráž okamžite zaspala ako drevo, a upír  nenáhlivo si vyberal obeť medzi  rodinnými príslušníkmi. Uprednostňoval ženy a deti, hoci nepohrdol ani mačkami. S výnimkou čiernych-asi nevedel chytiť v tme.

Dnes vyber hnusáka padol na Kováčovú dcéru, ktorá si  hľadala súkromie /aj spolu zo ženíchom/ na  povale rodičovského domu. Cestou do krčmy som sa zastavila u jej rodičov a vypočula od nich veľa nepríjemných poznámok na svoju adresu. Je pravda, že keď som sa naštvala a pohrozila že na všetko vykašlem a odídem  preč, zmenili ton a dokonca mi sľúbili pridať zopár zlatých k môjmu  honoráru. Ale nálada sa mi definitívne pokazila. Oveľa radšej by som strávila noc v teple, pri stole- za čajom a sladkými koláčmi, ako naháňať chladnou a upršanou  jesennou nocou nejakého mizerného mrcinožruta.

-Ani živým, ani mrtvým nedá pokoj, už po koľký krát sa sťažoval krčmár, už len zo zvyku bedákal a frflal. Som počúvala na pol-ucha, už vedela naspamäť  všetky  Žabkinské historky o vyčíňaní nepolapiteľného  zloducha. -Ani tri dni po pohrebe neubehnú, a už hľa-hrob je rozrýpaný a hlava nebožtíkovi je odžratá. Už aj kameňmi hrob zasypávali, aj cesnakom obkladali-nič nezaberá. Stavalo sa, že ešte naschvál ten cesnak požerie, ako keby na ochutenie.  Už sme aj  rozmýšľali, že toho nebohého nabudúce nejakým jedom natrieme, či čo.  Škoda len, že zatiaľ nikto sa na oný svet nechystá,  už by sme tomu mrcinožrutovi pripravili darček!

-Mimochodom, nie je to zlý nápad, povedala som zamyslene.

Na môj pohreb sa pozbieralo cele Žabkovo. Pred truhlou, ktorá dôstojne sa vznášala nad hlavnou ulicou, utekala, radostne vrieskajúc, banda chlapcov. Spoločnosť a zvukový sprievod im robila minimálne polovica dedinských pouličných psov. Hneď za truhlou šlo malé  dievčatko s vážnou tvarou a obrovským košom poľných kvetov. Tie kvety hádzalo pod nohy ostatnej pohrebnej procesii. Pozdĺž ulice, popri plotoch  stali húfy ľudí, žmurkali na seba a chichúňali sa. Vlečúce sa za truhlou plačky bezútešne lúskali tekvicové jadierka, občas sa  spamätali a začali falošne kvíliť. Kvantita tých, ktorí žiadali odprevadiť mňa na poslednú púť, sa zväčšovala priamo úmerne dĺžke tej pútí, ale žiaľ to sa nedalo povedať o kvalite.  

-Žalostivo, žalostivo spievajte, syčala som skrz zuby. -Robíte z môjho pohrebu komédiu! 

Výčitky "nebohej" žiaľ, viedli k opačnému efektu. Truhla sa začala drobno triasť, zdola som počula pridusené krochkanie a začala som mať vážne obavy o vlastnú  bezpečnosť. Ešte chýbalo, aby im truhla /aj so mnou/ spadla na cestu.

Mimochodom, vyzerala som v tej truhle celkom dobre. Moje zlatisto ryšavé vlasy boli volne pustené okolo vybielenej mukou tvare. V rukách, čo boli prekrížené na hrudi, mala som kytičku modrých nevädzí, a to veľmi dojemne podčiarklo belosť  rubáša. Iba malou odchýlkou od pravidiel boli trčiace spod rubáša čižmy.

Samozrejme, do truhle vložili aj môj verný meč, a niekde úplne vzadu za sprievodom ponuro kráčala moja kobyla Smolka, občas opustila hlavu a zdvihla pošliapané poľné kvetinky.

Cintorín sa nachádzal na kopci,  viedla tam dosť strmá cestička. Truhla sa postavila do takmer kolmej polohy. Aby som nevypadla, musela som sa poriadne zaprieť lakťami do stien truhly. Ponad mňa  sa plynule presúvali hrubé konáre starých dubov, s krákaním lietali vyrušené havrany a akoby toho nebolo malo, začalo mrholiť, čo mi úplne odohnalo myšlienky o večnom. Kým upotení a zadychčaní chlapi konečne zvalili truhlu na zem, bola som cela premočená a aspoň jeden vták trafil do truhle. Lúčiť sa so mnou bozkom do čela sa  neodvážil nikto. Truhlu prikryli vrchnákom, zložili / podľa mňa vhodili/ do napred pripravenej jamy. Krčmár, ako neoficiálny usporiadateľ pohrebu, prišiel ku hrobu, dal dolu čiapku a začal silným precíteným hlasom:  

-Plačte, spoluobčania, lebo nešťastie naše je hlboké a nesmierne. Dneska  odchádza na svoju predposlednú púť...Zrejme predpokladal, že po stretnutí s upírom ma odprevadia na tú poslednú. Plačky pokorne zavyli, občas prešli na chichot- asi povolili zničené nešťastím nervy...  -nás opúšťa bohoprotivná bosorka, ktorej odporné činy a lakomosť do peniaz preslávili ju po celej Dolnej Belorii a ktorej menom strašili neposlušné deti, liečili štikútavku a...

Smutne úsmevy prešli do tragického rehotu...-Nech odpočíva jej duša v pokoje a na večne časy, aby nemuseli sme otvárať hrob a  prepichovať jej telo pre istotu osikovým kolom -čo ak vstane z hrobu...

Sťažka som potlačila pokušenie vstať z hrobu okamžite. Na šťastie krčmár skončil rozlúčkovú reč, hlučne vysúkal nos /ak sa nemýlim-rovno do hrobu/a po truhle zabuchotali hrče hliny. O pár minút utíchli aj tieto zvuky a premočení diváci sa rozutekali  oslavovať môj predčasný skon. Konečne sa poriadne vyspím, pomyslela som, usalašila som sa ako mohla a zavrela som oči.

Zobudilo ma tiche skrabkanie po vrchnáku truhly. Okamžite som sa prebrala, nahmatala rukoväť meča a bola som pripravená vystúpiť v zvyčajnej úlohe  nepríjemného prekvapenia. Aby sa upír od námahy nepretrhol, truhlu nezakopali hlboko, iba prisypali zemou. A ani vrchnák nepriklincovali. Teraz čiesi opatrné ruky takmer nehlučne posúvali ho nabok...