Dom bol natretý nabielo. Biela vrstva vápna a hrubé hlinené steny ako tak pomáhali  udržať teplotu vo vnútri na znesiteľnej úrovni. Akonáhle sa Slnko vyšplhalo nad obzor, horúčava rýchlo stúpala a doslova zabíjala všetko živé. Preto keď tiene, vrhané múrmi sa začali skracovať, obyvatelia domu prerušili prácu vonku a stiahli  sa do jeho tmavých útrob.Nebolo ich veľa: starec, vysušený a vybielený vekom, jeho syn s manželkou a dvoma deťmi. Iba dvoma- ostatné zomreli veľmi skoro po narodení. To bolo všetko, čo zostalo od početnej rodiny pohoniča karavan Sehyba. Nezdary posledných rokov vyžiadali príliš vysokú  daň.   Tie, kto prežili, po minulej  sezóne opustili svoje príbytky a odišli preč.Nechali všetko tak, zobrali len to čo mohli odniesť na chrbtoch svojich akar. Sehyb nevedel, čo sa s nimi stalo a ani nechcel vedeť. Celý život vodil karavany- ako jeho otec a ako otec jeho otca. A ako by mál po ňom vodiť karavany jeho syn. Sehyb bol naňho hrdý a tešil sa že na  slávností Návratu odovzdá mu svoje žezlo vodcu. Nadeje sa rozplynuli behom  nasledujúcich nevydarených sezon. Najprv počas púti stratili priveľa akar, takže časť drahocenného nákladu museli nechať ako dar démonom púští. V ďalších rokoch sezóna chladna prišla tak neskoro a bola tak krátka, že sa karavany prosto neodvážili vyslať. Osadníci boli na hranici  zúfalstva. Preto na budúci rok karavana odišla napriek tomu že sezóna znovu meškala a páľavy pretrvávali. Následky boli katastrofálne. Uhynuli takmer všetky akary a mnoho žien s osady prišlo o svojho živiteľa. Je pravda, že tržby vtedy boli mimoriadne výhodné /čim je vzácnejší tovar, tým je drahší/ a napriek  stratám zvierat a tovaru zisk vyrovnal úbytky s minulých sezon. Ale straty na životoch boli natoľko drastické že obyvatelia osady už sa nevypravili na cestu. Márne čakali na hlad.Raz sa aj ochladilo, ale karavana sa vrátila s pol-cesty, lebo opäť prišla horúčava. Vtedy aj odišla väčšina obyvateľov. Sehybov syn Mirat tiež chcel odisť, ale Sehyb kategoricky odmietol opustiť svoj dom. Tú sa narodil, tú  vyrástol, oženil sa, vychoval deti a tú aj zomrie- povedal synovi. Veď nemajú  kam isť! Za čo kúpia pozemok a obydlie- počas zlých rokov minuli na živobytie všetky úspory! A ako sa budú živiť?! Nikdy nerobili nič iné, iba vodili karavany- inej obživy tú niet. -Treba prečkať, hovoril starý vodca. Nie je to obvykle, aby niekoľko rokov po sebe bola nepriaznivá sezóna, ale dobrý rok musí prísť! Treba byť tvrdý, treba mať trpezlivosť a sa modliť k Bohu o odpustenie- tak povedaj synovi zakaždým, keď reč zašla na odchod. Treba byť tvrdý! A bol ako kameň. Preklial druhého syna, ktorý odišiel s inými rodinami a zakázal spomínať jeho meno. Starká, matka Sehybovych deti , nezniesla rozpad rodiny, zrútila sa a do mesiaca zomrela. Zostali tu úplne sami.                                                        Tvrdohlavý starigáň! Mirat vyšplechol posledný mech vody do žľabu a vystrel stuhnutý chrbát. Celú noc strávil na ceste. Sezóna chladna mala by už prísť, ale nič tomu nenasvedčovalo. Lúče slnka sa ešte nedostali ani len do polovice skaly, ale pražilo tak, že na pokožke cítil zimomriavky. Je zvláštne, že popálenie teplom tak pripomína  popálenie mrazom! Mirat vysypal unaveným akaram za pol-vrecia zrna a pobral sa domov. Dnes všetci musia poriadne si oddýchnuť. Všetko je pripravene. Niekoľko dní, vlastne nočí, Mirat aj zo synom vozili na akarach náklad zásob hlboko do púští. V skrýšach nechali mechy s vodou, chleby, plátky sušeného mäsa, šťavnaté plody pambaku a zrno pre akary. Jednoducho nebolo možne zobrať zo sebou vodu a jedlo na toľko dní  naraz. Veď treba ešte naložiť aj tovar. A tak si vytvorili niekoľko táborov pozdĺž trasy karavany. Tie roky nezdarov ich naučili mnohému. Napokon mál dosť času to premyslieť. Toto je ich posledná šanca. Mirat zaťal zuby. Musí to vyjsť! Ak prídu naspäť živé, peniaze s predaného tovaru by im stačili aby začali nový život. Bol rozhodnutý odisť s tejto pustatiny, či už to otcovi páči alebo nie.