Veľa sa hovorí o smrti. O strachu zo smrti, o jej neodvratnosti, o jej tragizmu. Ale existuje niečo, o čom sa hovorí pomenej a čo je /aspoň podľa mňa/ oveľa horšie ako smrť -a to je staroba. Smrť je po-svojom čestná a milosrdná. Niekedy príde nečakane, niekedy ohlási svoj príchod mesiace dopredu, ale neprichádza podlo ako staroba. Ta sa zakráda za vaším chrbtom roky a roky, neodstupné a nečujne vás prenasleduje na mäkkých mačacích  labách. Hoci umieranie môže byť bolestivé, samotná smrť nebolí, naopak-zbavuje nás utrpenia. Staroba bolí, a to aj na tele, aj na duši. Kým ste mladi-myslite si že svet je gombička. Zachcem-stlačím ju. Časom vám dochádza: to nie je svet, to vy ste gombička, a celý svet  ju stláča, a čim ďalej, tým viac. Chcete alebo nie-raz to na vás príde. 

  Staré ženy  rozdeľujem na tieto kategórie: Ježibaby, staré babizne, stareny, starenky a staré dámy. Spomínam si na jednú starú dámu, ktorú som náhodou stretla v uliciach  mesta. Spravidla ľudí si nevšímam, ale tá starenka sa nedala prehliadnuť. Bolo nemožne si ju nevšimnúť a nezapamätať. Bola to skutočná, naozajstná stará dáma: dokonale a elegantne oblečená, cela skrz-naskrz bezchybná, akými môžu byť len nefalšované staré dámy. Tým viac bilo po očiach to, čo si dovolil voči nej čas. Správal sa voči nej vôbec nie ako  gentleman. Nešťastná žena sa scvrkla doslova na akúsi úbohú paródiu sôch od  Picassa: celá skrivena, zošúverená. Kedysi-nepredstaviteľne dávno-tato žena musela byť krásna. Tak elegantne, s takým vkusom sa obliekať môžu iba krásne ženy. Ako ju zrejme bolel pohľad do zrkadla, keď sa jej krása začala vytrácať! Keď sa s krásnej ženy najprv stala dobre vyzerajúca, potom pestovaná a potom... Koľko žien potom spustlo, premenilo sa na roztrepané zanedbané stareny? Ale ona-nie! Čas celkom znetvoril jej telo, ale nie dušu. Starenka, miniatúrna a krehká stará žena, napriek všetkému zostala dámou a s dôstojnosťou dámy hrdo kráča životom. Vyzerá absolútne cudzo a nemiestne v tom našom čase a iste tak sa aj cíti: cudzo a hlavne osamotene. Ale, ako sa na skutočnú dámu patrí, nedáva to najavo, skrýva svoju osamotenosť pod  prívetivým úsmevom-pre každého a nikoho konkrétne. Má v sebe sily a odvahu čeliť starobe, určité duchovne hrdinstvo, ktorého nie je schopný každý. Viem že ja-nie...