Pokúsila som sa preložiť kúsok zo svojej knihy o psoch do slovenčiny. Za prípadné chyby sa ospravedľnujem.

KOCURI

Kontajnery pre odpad pri našich panelákoch stali všetky pokope, vytvárajúc zo seba niečo ako supermarket. Každý aspoň trochu vážiací seba pes pokladal za povinné a slušné zaskočiť tam cestou na prechádzku. Skontrolovať, či nie sú novinky alebo zľavy a zároveň prečítať aj „žltú presu“, ktorá je vždy bohato zastúpená v blízkosti podobných obchodných centier. Moje psy, samozrejme, neboli výnimkou a zakaždým s elánom sa vrhli na kontajnery-ako ľud na lacný vypredaj. Aha-tam sú kosti, slepačia polievková zmes(takmer úplne čerstvá) a ryžový nákyp s hrozienkami v igelitovom sáčku.

Pri kontajneroch sa nachádzal poklop vodovodného potrubia, vyhrievaný parou, na ktorom sa usadili dvaja kocúri. Podobali sa jeden druhému ako blíženci. Pásikavé,vypasené, s veľkými drzými ksichtami. Aj tak obrovské, vypadali ešte väčšími vďaka huňatej zimnej kožušine. Sedeli tesne pri sebe na poklope a vôbec sa neponáhľali opustiť teplé miestečko kvôli nejakým psiskám, hoci aj rotvajlerom. Tie ich dravé sebaisté ksichty budili rešpekt u miestnych podvraťakov, ale aj moje psy, zvyknuté na mačky, nikdy nevyužili prevahu síl a nechávali kocúrov na pokoji...

Aj dnes kocúri sedeli na svojom mieste. Pred nimi na novinách ležali zvyšky slaného koláča a pečená ryba. Kocúri sýto žmurkali na zimné slnko a cely ich zjav vyžaroval spokojnosť zo sebou a zo životom.

-Nuž, sme sa najedli,-hovoril jeden.

-Hej, a ešte zostalo aj na večeru,-súhlasil druhý.

Psia svorka prebehla mimo a kocúrov, tak ako vždy, ignorovala, smerujúc rovno do „supermarketu“. V tlačenici každý sa snažil uchmatnúť najlepší kúsok. Frenk sa tentoraz zdržal pri inzertných stránkach žltých novin na rohu doma (kto, s kým a kde). S nevoľou zistil že miesto pri kontajneroch už je obsadené drzou mládežou a sklamane povzdychol si: je nesolídne sa tlačiť spomedzi tých nevychovancov. Zrazu jeho pohľad zastal na novinách, ležiacich pred kocúrmi. Prišiel ku kocúrom a celkom slušne sa opýtal: -Chlapci, nevadí ak vám tu rybu zožeriem?

Kocúri si vymenili pohľady a vyraz spokojností v ich očiach viditeľne zhasol. Pochopiac že charakter otázky je čisto rétorický, takisto slušne odpovedali: -Nech sa páči, len sa ponúknite...

Frenk akurátne zožral rybu a koláč do poslednej omrvinky, snažiac sa nedotýkať kocúrov nosom. Obaja kocúri ani sa nepohli, iba nespokojný vyraz ich očí prezrádzal, nakoľko sú pobúrené a rozčúlené. Lenže Frenk bol od narodenia hrubokožec a na pobúrené mačacie pohľady nereagoval. Čo mu do mačacích pohľadov? Od toho, hádam, neschudne...