Ženy sú ako husle: v jedných rukách spievajú sladkú melódiu nehy, lásky a šťastia, v iných odporne vrieskajú. Ty sa sťažuješ, že sa ti ušli rozladené husle. Stáva sa, ale keď sa to opakuje aj s druhými, aj s tretími, asi problém nie je v husliach ale v huslistovi...

       Rozladené husle sa dajú doladiť. Ak, ovšem, huslista chce. Ty si nechcel. Od začiatku si to nemyslel vážne, lebo ten, kto nemysli na útek, nenecháva otvorene zadné dvierka. Ty si ich mál vždy starostlivo pootvorené. Bál si sa. Záväzkov, zodpovednosti. Nikdy sme nežili spolu, žili sme len vedľa seba a ty si ma v skutočnosti nikdy nechcel pustiť do svojho života. Cítila som sa ako pes, ktorý je síce nakŕmený, je o neho postarané, ale nesmie isť do obývačky a na pohladkanie musí čakať kedy sa jeho pánovi uráči. 

       Sťažoval si sa, že láska ťa obišla. Čakal si, až ti zaklope na dvere, ale ona vraj neprišla. Prišla a klopala ti na bránu, ale ty si myslel že sú to zlodeji a neotvoril si, zaliezol si pod posteľ a počkal než sa klopanie prestalo ozývať. Láska sa nedočkala otvorených dverí a odišla naprázdno.

       Vzťah je o kompromisoch. Kompromisy majú byť obojsmerné, kedy ustupujú obaja. Ak ustupuje iba jeden, príde deň, kedy už mu nezostane priestor na ústup. Prosto sa ocitne pred múrom. Chrbát má opretý o drsné studené tehle a už niet kam ustupovať.

      Vedela som od začiatku, že ten vzťah je nevyliečiteľne chorý. Ale ako rodičia nevyliečiteľne chorého dieťaťa čakajú na zázrak, tak aj ja som dlhé roky sedela pri posteli nášho chorého vzťahu, v nádejí že sa niečo v tebe zmení, niečo sa zlomí a naše choré „dieťa“ preberie z kómy. Neprebralo sa a jedného dňa som sa zmierila s tým, že sa nikdy nepreberie. A zrejme bude lepšie odpojiť hadičky, prístroje a nechať beznádejne chorý vzťah umrieť. Aby som ja vedela sa prebrať z kómy a začať žiť. Bez teba. A ty zatiaľ stráž svoju slobodu a hľadaj husle, čo ti samy od seba zahrajú melódiu nehy, lásky a šťastia...