-Toto miesto musela postihnúť nejaká ekologická katastrofa...

Slova Frodo pri prvom pohľade na Mordor-

B E Š T I A

Tmavé, presýtené vodou mračna zlovestne sa zvíjali a pomaly plazili cez nízku oblohu, akoby chceli rozgniaviť tuto, aj bez toho bezradnú krajinu. Mĺkva močaristá pustatina, porastená riedkou šticou trávy-nie zožltnutej, ale akéhosi hnilobno-sivého odtieňa. Chlapec sa pozrel tam, kde na obzore sa črtala stena lesa. V očiach mal úzkosť. Bolo mu jasne, že nestihne sa vrátiť domov do tmy, ba viac-nestihne ani prejsť cez Čierny les. Ale cesty späť už niet, a tak prehodil na plece platenú tašku a rezko vykročil po sotva viditeľnej cestičke. Vzduch, ktorý postupne zapĺňalo šero, bol vlhký a nehybný. Chlapec nepočul nič okrem vlastného trhaného dýchania. Približoval sa k lesu. Cestička sa hadila cez porasty tŕstia-ešte aj trstina tu rástla úbohá, chorľavá. Spomedzi suchej trstiny sem-tam vytŕčali mrtvé kostry stromov. V tom šere stali ako dokaličené ohorené postavy, zalamujúc kostnaté ruky v nemom kríku bolesti a hrôzy. Unavený, na chvíľu zastal a znovu prehodil tašku. Necítil žiadny vietor, napriek tomu suchá trstina sa jemne hýbala a šepotala si niečo ustráchaným tónom. Studená lepkavá hmla sa lenivo prevaľovala medzi steblami, tlmila zvuky a pripravovala sa vykročiť zo svojho úkrytu. V ovzduší viselo napäté očakávanie.

Zrazu chlapcov zrak sa zastavil na dolámanem starom kmeni neďaleko cestičky. Niečo tam bolo. Niečo veľké, schúlene medzi hrubými koreňmi a úkryte za trstinami,čierne ako aj vlhký kmeň vŕby.

Chlapec nevidel dobre v hmle a súmraku, ale ani nechcel. Možno si iba vymýšľa, zužovaný strachom. Je to zrejme iba kus dreva, zrútená časť kmeňa. Nikto tu na neho nestriehne, nikto nečaká, až sa zotmie -aby potom mohlo vyraziť na poľovačku. Ale aj tak chlapec radšej náhlivo vykročil po ceste, snažiac isť najtichšie ako vedel: nemohol sa zbaviť pocitu že toto niečo naozaj sleduje ho hladnými očami.

Keď dorazil k lesu, bola už takmer tma. Vlastne v lese tma panovala plne: husté koruny ihličnatých stromov nepúšťali dolu takmer nič z beztak tmavej oblohy. Páchlo tu plesňou a čerstvo rozrytou zeminou. Ako v hrobke, blyslo chlapcovou hlavou. Rýchlo kráčal ďalej a ďalej do lesa v absolútnom tichu. Vrstva mokrého ihličia tlmila kroky, a aj dych chlapec sa snažil stlmiť ako len mohol. Jedľový les nenadarmo sa volal čiernym: aj uprostred jasného letného dňa ne prekypoval svetlom a životom, čo už hovoriť o pochmúrnej jesennej noci?! Chlapec dúfal že jeho oči časom zvyknú na tmu, ale márne- tato tma bola pre jeho oči nepreniknuteľná. A tak musel si svietiť baterkou-jej slabé svetlo síce dovolilo vidieť na pár krokov dopredu, ale ešte viac zhustilo čierno-čiernu tmu naokolo. Mohol iba závidieť oči nočným tvorom a dúfať že žiadneho z nich neupozorní na seba tou baterkou. Povrávalo sa že v tom lese už sa stratilo bez stop zopár ľudí a chlapec teraz nebol istý že šlo len o babské reči.

Niekde nad obzorom sa ukázal mesiac-v trhlinách medzi mrakmi. Veľká červenkastá guľa pomaly stúpala, márne sa snažiac rozvíriť hmlu svojim slabým svetlom. Beštia sa zobudila, ešte viac hladná a zúfala: ľudia sa v týchto končinách často neukazovali. Vyšla na cestičku, naťahujúc svaly pod čiernou kožušinou a zrazu stuhla: zacítila čerstvý pach človeka. Ako to že nepočula ho vtedy, keď šiel mimo?! Ale veď ona ho vystopuje! Nemohol byť ďaleko. Tuto príležitosť si nedá ujsť! Vtiahla do nozdier draždiacú vôňu a rozbehla sa po stope bez toho aby sa snažila tajiť.

Chlapec počul prasknutie a od prekvapenia baterka mu takmer vypadla z rúk. Bol to prvý zvuk, ktorý vôbec počul v tom lese, a ten zvuk neveštil nič dobré. Niečo veľké /podľa toho ako sa zlomil pod jeho váhou hrubý konár/ sa predieralo húštinou. Zastal a napäto počúval-ne ozve sa znovu? Ozvalo sa a oveľa bližšie: niečo evidentne bežalo sem, rýchlo a bez strachu že sa prezradí. Takže to niečo sa ho nebálo. Chlapec sa pustil do behu, ale čoskoro zastal. Nemá šancu. Stal na malej čistine,

svietil slabým lúčom baterky do čierňavy a počúval blížiaci dupot a chrapľavý dych neznámeho tvora. Zrazu tvor vyskočil na čistinu. Chlapcovi stuhla krv v žilách. Vedel ako vyzerajú vlci: približne ako susedov vlčiak. Beštia, ktorá na sekundu sa zastavila na okraji čistiny, bola oveľa väčšia. Celá čierna, s veľkou neforemnou hlavou a horiacimi v svetle baterky očami. Sekundu sa pozerala naňho, potom sa vrhla dopredu. Jediným obrovským skokom prekonala čistinu a vrazila do chlapca. Posledné čo stihol uvidieť boli lesklé biele tesáky v čiernej papuli omotanej chumáčmi peny. Baterka odletela kamsi nabok, rozbila sa a zhasla. Predtým ako ho vedomie opustilo,chlapec ešte pocítil naraz,smradľavý dych okolo svojej tvárí, a to, že niečo teple steká po jeho tele...

Krv to rozhodne nebola. Obrovská čierna doga menom Beštia, stratená minulý týždeň pri prechádzke mimo chatovej oblasti, rozpačito stala pri nehybnom tele chlapca a zahanbene oňuchávala jeho nohavice na tom mieste kde chrbát stráca svoje dobré meno. Tak sa tešila na stretnutie s človekom po týždni samoty!..