ILJANA

Dievča sa ponáhľalo domov. Ráno, hneď na úsvite, zobralo krajec ražného chleba a ticho vykĺzlo z domu. Utekalo lesnou cestičkou s košom,spleteným z brezovej kôry v rukách. Posledný týždeň sa vydaril suchý a teplý, skutočne letný. Preto maliny museli dozrieť znamenité: nie kyslasté a vodnaté, ale hutné a sladké. Dajú sa dobre sušiť do zásoby, a  keď sa uvaria na mede -bude z toho najsladšia a najvzácnejšia  lahôdka, akú si len človek vie predstaviť.

Blízko osady maliny boli už dávno obraté, ale Iljana vedela, kde  ich ešte je dosť. Na Bosoráckej Hrive. Iné dievčatá /a nielen dievčatá/ tade nechodili -báli sa. Za Hrivou- nevysokou dunou, obrastenou mladými borovicami, sa rozprestieralo Bosorácke údolie. Kolovali chýry, že tam straší a že vraj sa tam zopár ľudí aj stratilo. Na opačnej strane údolia bývala  naozajstná bosorka. Niekedy, ale veľmi, veľmi zriedkavo, staršie chodievali za ňou po sotva viditeľnej cestičke. Iljana vedela, že za žiadnych okolností sa nesmie z tej cestičky zisť: bosorka vraj sa strašne nahnevá a nešťastník je potom stratený naveky.

Ale ona predsa sa nechystá isť až za Hrivu! Na južnom svahu Hrivy voľakedy dávno vyhorel les a staré zhorenisko zarástlo malinčím. Tam Iljana strávila takmer celé dopoludnie, chytro oberajúc zrelé maliny, hŕstku po hŕstke, do svojho košíka. Pre tú červenú hojnosť stratila pojem o čase. Už bola aj hladná, hoci si občas hodila za hrsť malín rovno do ust. Búrkové mračno, pomaly sa plaziacé oblohou, najprv počula, až potom uvidela. Zrejme bolo, že búrka sa blížila poriadna, ale dievča sa donútilo dobrať kôš až po okraj, len potom starostlivo prikrylo ho vrchnákom a rýchlo utekalo domov. Iljanka nebola bojazlivá, búrky sa nebála, ale  vôbec netužila premoknúť až na kosť.

Kráčala cestičkou, prehadzujúc ťažký kôš z jednej ruky do druhej. Mračno nasledovalo ju, ako keby Iljana bola jeho sprievodkyňa na ceste do osady. Už to nebolo ďaleko, už len prejsť cez potôčik, vybehnúť na kopec, a tam je okraj lesa a lúka, kde dnes zbierajú a odvážajú seno. Dievča znenazdajky pomyslelo, že ju možno nepochvália pre plný kôš malín. Je možne že aj poriadne vynadajú kvôli tomu. Že bez povolenia utiekla na maliny, namiesto toho, aby pomáhala na odvoze sena.

Až sa jej zasekol dych! Vybehla na kopec, srdce  jej bilo ako chytený vtáčik a zrazu  zastavilo sa, skamenelo na jeden nekonečný strašný okamih. Počula prenikavo-neľudský, trhajúci dušu krík. Až potom zbadala čierny kužeľ dymu nad osadou a mrtvú  susedu s mrtvým dieťaťom na okraji lúky. Stala ako soľný stlp, zvierajúc v rukách kôš s malinami a hľadela na ležiacu mladú ženu, ktorú tak dobre poznala. Veselá čiernovláska, suseda a mamina priateľka, ležala teraz v pokosenej tráve a jej biela tvar s krvavou penou na perách upierala mrtvé oči rovno do očí Iljany. Jej dieťa, dvojročný chlapček, bol uviazaný na chrbát matky: ženy takto mohli pracovať aj s dieťaťom. Zomreli spolu: hrubo opracovaný šíp prepichol oboch na úteku do lesa. Nestihli to.

Iljana už videla mrtvých  ľudí. Život nebol ľahký, občas človeka skosila choroba alebo nehoda. Ale ešte nevidela zabitých ľudí, už vôbec nie ženy a deti. Na nejaký čas stratila schopnosť rozmýšľať, iba tak stala ako zmrazená. Potom sa v nej zobudil ostrý pocit nebezpečenstva. Poobzerala sa dookola. Na  pokosenej lúke ležalo ešte niekoľko tiel. Pri hradbe ešte sa bránilo pár chlapov,  obkolesených tmavými rohatými postavami. Také isté postavy strkaním  poháňali  osadníkov, zajatých na lúke, smerom ku hradbám. Nevedela,čo má robiť. Panika hnala ju hľadať otca, matku, ale pud sebazáchovy jej kázal utekať  naspäť do lesa, schovať sa do hocijakej diery kým nebezpečenstvo nepominie. Čas bežal, ale ona stále len tak stala, príliš vystrašená na to, aby aspoň skríkla.

 To ju, vlastne, zachránilo: nezbadali ju ihneď. Stihla sa spamätať a všimla si ako od zhluku tmavých postav sa oddelili dve a nasmerovali k nej.  Blížili sa  s dvoch strán ako vlčiaky, ktoré sa chystajú zahnať naspäť zatúlanú ovcu. Kožené prilby s rohmi /jeden mal ešte k tým  rohom priviazané vlčie chvosty/, nahé do pol-pása, dlhé vlasy zapletené do smiešnych copov. A neladiac s dievčenským copom, drsné dravé a bezfarebné oči.

Dievča odhodilo kôš, otočilo sa a strmhlav utekalo späť, pod záštitu lesa. Bežalo ako ešte nikdy v svojom živote. Zabudlo na únavu, letelo na krídlách hrôzy, počujúc za sebou dupot a lomoz prenasledovateľov. Dospelý muž bez námahy by mohol dostihnúť desaťročné dieťa. Ak by boli bežali po rovnej lúke. Ale cestička sa točila okolo smrekových kmeňov, ponárala  popod  hrubé konáre. Každá zákruta bola pre Iljanu dôverne známa. Vrahovia, ktorí utekali za ňou, zavadzali si navzájom, zrážali sa, zakopávali  o korene. Kričali a rehotali sa: pre nich to bola poľovačka, zábava. Bežali pre zábavu. Iljana bežala o život. Pár krát mimo nej presvišťala kopia, ale netrafili ju. Potom prenasledovateľ musel zdvihnúť zbraň, čo ho tiež zdržalo. Dievča čakalo, že Čudinom čoskoro omrzí naháňačka, ale to sa nestalo. Stavili sa, a ono bolo ich stávkou. 

Prenasledovatelia boli tak blízko, že  nebolo času na premýšľanie: kam utekať a kde sa schovať. Nohy jednoducho niesli Iljanu tam, skadiaľ prišla- na Bosorácku Hrivu. Srdce  splašene  tĺklo, vzduch akoby zhustol a každý nádych  sa ozýval bolesťou. Ale bosé nohy, dorezané o trsy ostrice, necítili bolesť. Necítili vôbec nič. Iljana sa čudovala, že ju ešte nesú. Vedela že dlho nevydrží, musí sa niekde schovať, inač buď sa jej tie nohy podlomia, alebo srdce vyskočí z hrude.

Cestička znovu šla hore. Na Bosorácku Hrivu. Dievča zúfalo pomyslelo že nevie kam ďalej. Nikdy nechodilo za tú zalomenú borovicu. Vliezlo do húštiny pichľavého malinčia, nevšímajúc početné odreniny a škrabance. Vtlačilo telíčko  do priehlbiny pod suchým vyvaleným kmeňom a snažilo sa stíšiť prerývaný dych. Prenasledovatelia sa objavili takmer okamžite. Ani neboli zadychčaní. Iljanu  zachvátila hrôza. Je tak blízko od cestičky! Schovať sa lepšie nebolo kedy. Napäto sledovala poľovníkov na ľudí: ak by ju nevšimli a bežali ďalej do Bosoráckeho údolia, možno by sa bosorka nahnevala a prekliala ich? Dievča aj prestalo dýchať. Prvý z Čudinov sústredené prehľadával očami  cestičku. Druhý, ten čo mal vlčie chvosty, klusal dolu svahom a jeho pichľavé oči sledovali hustý porast malinčia a borovice na hrebeni Hrivy. Prvý, chudý a šľachovitý ako chrt, bol už pri borovici s odlomeným vrchom. Bežal so sklonenou hlavou, čím ešte viac pripomínal psa. Zrazu zastal, zdvihol ruku a vyštekol niečo chrapľavým hlasom. Zastal aj druhý a obaja začali prečesávať pohľadmi prašnú cestu, blížiac sa k tomu miestu, kde dievčatko odbočilo. 

Oni nielen bežali za ňou, oni ju stopovali, pochopila vydesená Iljana. Srdce znovu sa rozbúchalo. Už prišli na to, že nepokračovala ďalej v ceste a je tu niekde  schovaná. A čo teraz?! Je to iba otázka času /krátkeho času!/ kedy ju nájdu! Nad lesom sa roznieslo dunenie hromu. Jeho rezký zvuk zasiahol Iljanu ako  šľahnutie bičom. Začala opatrne sa zakrádať popod spletené malinčie na hrebeň Hrivy. Ak by sa jej podarilo nepovšimnutej dostať sa do borovíc... 

Bola približne v polovice svahu, keď ju zbadali. S radostným kríkom a praskotom  obaja vrazili do krovia. Ale na strmom svahu, medzi prepletenými pichľavými steblami a kopami raždia malé chudé dievča bolo vo výhode, aspoň na istý čas. Kríky radostí rýchlo sa zmenili na zlostné prekliatia. Iljana nerozumela cudzím  slovám, ale vedela že nič dobré ju nečaká. Podarilo sa jej  vyliezť až na vrch Hrivy. Tam, medzi borovicami už sa dalo utekať lepšie. Ale kam?! Iljana sa zarazila: veď ona nemá kam utekať!