Amulet sarmatskeho veľkňaza

Začiatok. Mračno.

M R A Č N O

Mračno sa vyvalilo spoza lesa rýchlo a nečakané, ako nepriateľská jazda zo zálohy. Už od rana bolo sparno a dusno. Nebo, hoci aj malo bledo belasý odtieň kvôli jemnej páre, visiacej vo vzduchu, bolo bezoblačne. Ľudia, červení a upotení, náhlivo hrabali, prehadzovali seno a kydali ho vidlami na vozy. Potom ho odvážali do osady a ukladali do senníkov, pod strechu. Krátke a upršané severné leto nebolo štedré na slnečné dni, neradno bolo márne strácať čas. Zima bude dlhá a neľútostná. Od toho, koľko sena stihneš uložiť na povaly, zavisí -prežije alebo nie tvoj dobytok. A v dôsledku toho-či prežiješ aj ty.

Tunajšie luky sa pýšia bohatstvom tráv. Voňavá a šťavnatá pastva do polovice ľudskej výšky: tráva vystačí s teplom skromného severného slnka. Vody je viac ako dosť. Naozaj viac ako dosť- trávu totiž nestačí iba skosiť, treba ju vysušiť a odpratať z lúk. Preto dnes na blatistej lúke popri rieke Mokvice pracovala celá osada: aj starý, aj mladý. V dedine nezostalo takmer nikoho-len zopár bezmocných starcov, Kováčova žena s novonarodeným synom a osemročný fagan menom Krivko. Krivka poslali na strážnu vežu. Kvôli dokaličenej nohe sotva vedel chodiť, takže pracovník z neho nebol. Ale ruky mal v poriadku, šplhal sa ako veverica a oči tiež mal dobré-preto kázali mu, aby dočasne vymenil na veží dospelého strážcu. Časy boli zlé-nedobré. Povrávalo sa že v kraji snoria tlupy Čudinov. Tieto neokrôchané surové Severania z času na čas sa vtrhli do bohatých osád, zabíjali každého kto sa odvážil robiť im prieky-alebo aj bezdôvodne, z rozmaru, z beztrestnosti. Brali všetko,čoho sa im zachcelo; žrali-nejedli, ale žrali -a pili, rozbíjali to čo nemohli odniesť zo sebou, pálili domy a chlievy. Takto voľakedy vznikla aj tato osada: založili ju utečenci. Stratená hlboko v lesoch, dva dní cesty od najbližšieho obydlia-tu ľudia konečne našli pokoj. Kto by už hľadal ich v tomto Bohom zabudnutom kúte? Ale v pamäti starších ešte sa ozýval praskot plameňov a kriky umierajúcich, preto na okraji dediny postavili strážnu vežu a v nepokojných časoch niekto z chlapov vo dni a v noci strážil prístup k usadlostiam.

Dnes ale na veží sedel osemročný chlapec. Keď sa nad okrajom lesa vydulo, ako prekysnuté cesto, búrkové mračno, strážnik aj s ostatnými utekal zachraňovať pokosené seno. Chlapča, nafukujúc od hrdosti, vyliezlo na žrde. Asi pol-hodiny Krivko ostražito obzeral okolie, hlavne jedinú prístupovú cestu k osade. Nič sa nedialo. Úzke, sotva viditeľné koľaje nikdy nepoznali čulý ruch, a dneska aj cesta, aj celá dedina akoby vymreli. Ešte aj zopár dedinských psov -ak nespali zmorené teplom v búdach, tak sa motali medzi ľuďmi na lúke za Mokvicou. Z veže vyzerali ako mravce. Ženy v svojich širokých sukniach pripomínali mu motýľov. Chlapi, obnažené po pas, opálení dočervena, hádzali zubatými vidlami obrovské sústa sena na vozy. Krivko nevedel odtrhnúť oči od zhonu na lúke, od čierneho presiaknutého vodou mračna,čo sa pomaly blížilo a už zatiahlo takmer polovicu oblohy. Zabudol na to že mal by strážiť cestu. Pritlmené ale mocne hrmenie, stále častejšie dunelo naokolo a zahlušilo všetky ostatné zvuky. A aj dupot kopýt a tiché rinčanie zbraní.

Na vežu spadla tieň: mračno zakrylo slnko. Chlapec prebehol očami po stmavnutom lese, lúke, poli za hradbou a zrazu, nečakane blízko zbadal skupinu jazdcov a pešiakov. Zarastené, strapaté, mali na polonahých telách zvieracie kožušiny, v rukách kopije a sekery na dlhej rukoväti. Na hlavách rohaté prilby. Krivkovi sa zježili vlasy. Nikdy predtým nevidel Čudinov, ale hneď vedel, že sú to oni. Ešte niekoľko mrazivých okamihov strnulo sa pozeral na ich bledé tvare s bezfarebnými očami a výrazom dravého vtáka. Až potom sa strhol a schmatol ľanové lano. Predsa musí varovať ľudí pred nepriateľom! Stihol iba jeden raz udrieť jazykom zvona, potom zvýskla tetiva a ostrý hrot šípu vošiel do jeho chudého telíčka s vlhkým rezkým čvaknutím...