Aj dnes sa mi snívalo...horúčky mi vytvárajú blúznenia (?)

Bola hlboká noc, nikde nikto, zdalo sa, že spí úplne všetko.
(Takú atmosféru dnes už nezažívam. Som už priveľká a viem, že stále je niekto, kto nespí, ale keď som bola malá... Vtedy som tak vnímala noc.
Raz sme cestovali zďaleka domov a prišli vlakom niekedy pred polnocou. Vlaková stanica je od nás ďaleko, na konci mesta, ako to už býva. Išli sme domov pešo, ticho, unavení...a vtedy som videla noc - mesto spalo, úplne celé, nikde nikto, ešte aj samotné pouličné lampy bzučali akokeby chrápali.
Mimochodom, akurát tie na našej ulici v tú noc nesvietili. To si pamätám, ako z minulého života. Také vzdialené, dnes už možné iba v sne.)

Odniekiaľ sme sa vracali. Malá skupinka. Ja s Mišom a dievčatami, a Dio s detmi. Išli sme po hlavnej ceste pešo, ocitli sme sa na križovatke… akoby sme šli k nám (asi nič neobviklé, že sa mi to snívalo takto. Uvedomila si, že sme vlastne my u nich neboli od tej tragickej Sašinej smrti. Chodia oni k nám - na narodeniny, na Vianoce, na Silvestra…a v piatky je Dio u nás už domáci :).
Zastali sme na križovatke a všetci sa otočili dozadu.
Hore na oblohe sa začali hviezdy približovať k sebe.
To čo sa odohrávalo na oblohe nás dalo dokopy. Najprv si na mňa vyskočila Terezka. Držala som ju na jednej ruke, akoby tomu chcela byt bližšie, ale zároveň v bezpečí. Kajku som si pritiahla k sebe a aj ju som mala po chvíli už na rukách. Bol pri mne aj Mišo a spolu sme obímali deti. Ich váha sa preniesla aj na neho, čo mi dovolilo vziať si tiež Filipka. A ako sme ich tak všetkých držali, uvolnila sa mi pravá ruka a pritiahla som si Viu.
Stáli sme tam v takom objatí, ako klbko a pozerali sa všetci na oblohu. Mrkla som na Dia, stál po Mišovej strane a aj keď sa nás nijako nedotýkal, bol našou sučasťou. Usmial sa na mňa. Netrebalo nič vravieť.
Pozreli sme sa hore a tam už boli hviezdy tak blízko seba, ze vytvárali žiarivu bielu plochu na čiernom podklade. Vytvorili ovál na výšku a z toho oválu šli lúče. Uprostred toho  bolo niečo, čo je normálne zelené, nejaka halúzka, alebo veniec.
Strašne mi to pripomínalo…čo? Dívala som sa na to a čakala, kým sa mi roztriedia všetky spomienky v hlave, aby sa následne objavila tá.
A potom mi to napadlo! Spomenula som si! To celé, to celé čo sa ukázalo na oblohe, to bol predsa obrázok z knižky.
Prezerala som si tu knižku, keď som bola asi ešte len predškoláčka. Bola stará, mala zelený obal a žlté strany. Ilustrovaná kresbami, jednoduchými, ale pre mna ako dieťa zvláštnymi..boli iné ako v mojich knižkách. Neskôr, keď som už vedela čítať som tú knižku znova objavila.
Bol to mamin Katechizmus z nedeľnej skoly :)

Tak TOTO ten obrázok znázorňoval! V skutočnosti (teda v tej snovej) bol neporovnateľne zaujímavejší, silnejší a ozajstnejší. Chvíľami som mala pocit, že ide o niečo úplne iné, ako som dokázala si vôbec pedstaviť, že ide podľa toho obrázku v knižke. Naozaj sa to náramne podobalo a predsa to bolo neporovnateľné. Slovami neopísateľné, hudbou nezahrateľné a už vôbec nie možné sprostredkovať obrazom. Nie takým od človeka. Clovek nemá k tomu prostriedky. TOTO sa dá iba prežiť. A prežiť to tou najskrytejšou časťou seba, ktorá (ako sa ukázalo) nie je až tak hlboko. Na moment som sa jej dotkla.

(Teraz, keď uz nespím, neviem slovami povedať, čo to malo znázorňovať v snovej realite, ale ten obrázok z knižky ukazoval nanebovzatie - v strede toho oválu bola holubica a držala v zobáku halúzku. Tak si ten obrázok pamätám.)

Pred zobudením, sa do môjho "nanebovzatia" zaplietli myšlienky typu "mimozemské telesá". Akoby retrospektívne som sa vrátila v tom sne, keď sa hviezdy k sebe ešte len približovali. Všimla som si nejaké červené svetielko uprostred. Vôbec sa nehýbalo, ani nežmurkalo, ako to robia hviezby. Iba nemo, pokojne až mierumilovne a nepohnuto stálo... a zdalo sa, že to má všetko pod kontrolou.