4.6.2009 dopisy

Moj muž mi kedysi povedal že fyzické telo je najnižšie, nad tým je duchovné a až nad tým je JA. A že niektorí ludia hľadaním dospejú k tomu duchovnu, ibaže tam zostanú, napr. ľudový liečitieľ, veštica.. Sú očarení duchovným svetom = dušami, anjelmi, aurami, astrálnom...a nevedia, že je niečo nad tým. Tak nejak.
Ty vravíš, že Ja sa formuje fyzickým aj duchovnom? Ako môže byť formované? To by predsa muselo mať nejaký konkrétny tvar, či vlastnosti. A to nemá. Presne ako všetko božské. Nie?
Niečo som musela zase zle pochopiť 
Prepáč mám hlavu inde.

Treba mi vymyslieť dobrý darček pre Sašenu k 30-tim narodeninám. Naozaj chcem jej dať darček, z ktorého bude mať radosť takže zapínam všetky svoje zmysly a počúvam, čo mi radia. Ešte ma nesklamali J Darovanie je pre mňa ako ritual. To je šanca jednym gestom ukázať, že tú osobu naozaj vnímam.
So Sašou sa v posledných mesiacoch nevídame. Správame sa však nenútene a dávame tomu čas. Cesty priateľov, aj tých najlepších, sa niekedy na istý čas rozídu.

…aby zase spojili svojich pútnikov staronovými radosťami zo znovunájdeného priateľstva

Rozmýšľali sme čo jej dáme:
- živý veľký kvet je skvelý darček pre ňu, ale nedostatočný odo mňa;
- knihy dokážu povedať všetko za nás. Aj sme našli nejaké konkrétne klenoty, ale to sú darčeky skôr pre môjho muža. A my nechceme darovať, po čom túžime my;
- napadol ma obraz. Saša si každý rok kupuje kalendár s maľbami slávnych maliarov a potom si najkrajšie dava zarámovať. Taká olejomaľba by bol vynikajúci darček!
Hľadali sme, ale majú iba jeden rozmerovo vyhovujúci, v strede s dvoma čiernymi siluetami čínskych žien s džbánom vody ako idu po chodníku, v pozadí úzke stromy… Všetko na červenom podklade.

Saša má steny aj stropy svetlo hnedé, okrem spálne a náprotivej stene k vchodovým dverám-tie sú červené. Cervený obraz nad bielym gaučom v obývačke by spájal tieto priestory s chodbou. Ale musela som si byť istá a tak som išla ku nej na "prieskum".

Nemýlila som sa. Stena nad gaučom je pustá, aj oproti nemu. Obraz je dobrý nápad... ale nie ten konkrétny. Nie je to ono.

Všimla som si, že jej byt sa zmenil, odkedy som tam bola naposledy. Už je dokončený a má svoju tvár. Hľadala som svoje poznávacie znamenia, svoje darčeky, ale nikde som ich nenachádzala. Nechcem ale podľahnúť rezignujúcim myšlienkam, že nedokážem vymyslieť vhodný darček. Objektívne zhodnocujem, že sa jej tam už iba proste nehodia. Nehodia.

Ako nehodia? Len čisto technicky? Saša predsa nie je ľadová kráľovná, všade naokolo vidím stopy jej srdcu milých. Co moje stopy? Naozaj ich už vyhladil čas?

Pokorne to akceptujem, viem, že náš vzťah som v posledné mesiace zanedbávala. Stiahla som k sebe iných ľudí a aj ked som vedela, že je to len dočasu, venovala sa im celá. Saša nepočká.

Ale žiadne mosty nie su spálené. Je to na nás. Je to na mne. Viem to. Mám potrebu jej ukázat, že si ju stále veľmi vážim a kedykoľvek som tu pre ňu. Nič od nej nečakám J, chcem jej len dávat kedykoľvek ma o to požiada.

Chcem jej dávať už len radosti (starosti mala so mnou dosť) a teraz mám veľkú priležitosť jej to jedným gestom ukázať.

A vtedy to prislo. Už viem, čo jej dám! Mám konkrétnu predstavu, čo by to malo byť. Zostávam pri tom obraze, bude nad gaučom. Ale v hnedých farbách a bude to plastika, najlepšie z bronzu. Ladilo by to k jej hnedozlatým závesom a hnedoružovej stene.

Tam niekde vnútry som cítila konkrétnu predstavu, ale nechcela ju vyvolať na povrch, lebo by ma obmedzovala v hľadaní. Predsa len, aká je sanca, že objavím vysnívané? Treba byt realista a všímať si aj to, čo svet dáva.

Na druhý deň sme vycestovali do Popradu. Verím, že ako ľudí ovplyvňuje prostredie, tak isto aj veci nasávajú atmosféru okolia.  Tatranský vzduch, cudzie jazyky, farebnost trhov…to vsetko isto dá darčeku odtial neviditelný, ale citelný nádych nevsednosti.

V tradických, slovenských obchodoch bola kopa inšpirácie, ale rozhodli sme sa pre starožitníctvo. Je to istota, že nevyberieme gíč. A popravde, spomenuli sme si na šach, ktorý tam kedysi bol. Saša hráva šachy. V sklenenej vytríne hned pri vchode podlažného antikvariatu, na tom istom mieste, kde stale, čakali nás dve škatuľky s čiernobielymi figúrkami.
Pristupila som k nim, ale ešte tam uplne ani nie som, ked ma začalo priťahovať NIECO, čo ani nie je poriadne nevidím, ale uz som to zreteľne cítila. Tahalo to vsetku moju pozornot na seba. Uvedomovala som si odkryvanie tej zahady zreteľne, objav po objave, ako záber po zabery v spomalenon filme: je to hnede s ružovkastym nádychom, plasticke, oválne, ani male, ani veľke a ziari…a je to ako kov …a má luce! Je to slnko! Anjelska tvár vystupujúca do priestoru, ani mužská, ani ženská. Oči otvorene a presa sa nedivaju uprene, akoby naznačovali, že nie dovonka sa máme pozerať. Pery trocha naspulene, už už mi idu čosi povedať. Zvlnene, ohnivé vlasy okolo tváre tancuju..to ony vyzarovali. Krása. To je ono!!! Toto je moja vysnivaná predstava, ktoru som nechcela tahat na svetlo sveta, aby som seba neumárala zbytočne sklamanim. A teraz je tu. Drzim ju v rukách a citim v tom viac. Tu neslo o náhodu, toto nie je obyčajná sinchonicita. Veci sa deju tak, ako sa maju diať. A nas stretáva, čo nás má stretnut. Sasa dostane, čo má dostať. A mne sa podari, čo sa mi má podariť.
Moja intuicia sa prejavovala v plnom prude, čo mi tiez prinieslo dalsi pocit. Niečo mi to pripominalo. Znova zavrhla som novoobjavenu myslienku, ktora mi narusala tu chviľu radosti. Nechcela som sa nou zapodievať. Načo? Pre istotu som vsak kupila aj šachy-keby niečo. Ved tým nič nepokazím. Dva je viac ako jeden. A kým slnko bude vysieť nad gaučom, nedajbože nepovšimnuto, šachom sa bude hýbať (a dúfam, že aj šach ňou).

Vrátili sme sa domov a ja som sa vytešovala z totho zázraku. V kľude som mohla dať volny priechod prvopocatej predstave o darčeku, ktorá ma napadla v Sasinom byte. Nechávam ju voľne sa zhmotnovať, aby som ju mohla porovnat so skutočnosťou. Zhoda! Neskutočná až čarovná zhoda. Akoby sa mi Sasin darček zjavil zahmlene, ako v sne a potom ma prilákal až tam do Popradu k sebe. Teším sa, našla som Sasin darček!

Ale čo mi to slnko pripominalo? Nedalo mi to pokoj. Niekde som ho uz určite videla. Akási pochybnosť, či práveže istota mi nedala pokoj. Musela som sa pozrieť.

Vybalila som ho  papiera a...netrebalo mi nad ničim rozmyslať, netrebalo dlho hľadať v pamati. Spoznala som to takmer okamžite.
Je to TO slnko. To slnko, ktoré som poslala Dade do Londýna kedysi dávno (pred 13rokmi), ked potrebovala objať a nik k nej nemohol ísť. To strieborné slniečko s akoby mužskou tvárou zavesené na koži. Moje slniečko, ktoré bolo bratom jej mesiačiku na krku. Poslala som jej niečo zo seba a pripísala, že nech nevracia, lebo ja viem, že zo srdca darované sa raz ku mne isto vráti samo.
A teraz som držala v rukách také slnko s akoby mužskou tvárou vystupujúcou z plochých ohnivých vlasov. Vizerá presne ako moje slnko, vizerá to akoby sa ku mne vrátilo. Je krásne, je čarovné a je TU. Och…
Muž mi stroho dohováral "kúpila si ho Sase, nie je tvoje."
-"Si si istý? Prečo potom som chcela aj ten šach? Je to moje slnko, kúpila som ho sebe. Keby tu teraz bola Dada, bez slov by sme sa na seba pozreli a obe boli užastnuté z toho, ako sa tento dávny symbol mňa ku mne vratil."
Každú minútu som si bola viac istá - Vrátilo sa ku mne moje slnko.

Potrebovala som upokojiť svoju mysel a vidieť veci jasnejšie. Nechala som slnko slnkom a začala si čítať novú knizku. Čítala som náhodne vybrané odstavce. Vtipne zachytené pravdy v krátkych príbehoch …sú ako podobenstvá. Čítala som jednu, dalšiu, krátku, dlhú, nic vo mne nezostávalo. Až čítam o žene a mrkve:
Táto žena nežila poriadnym životom, ale urobila jeden dobrý skutok. Darovala mrkvu žobrákovi. Táto mrkva jej zaručila miesto v nebi. Žena sa mrkvy chytila a tá ju ťahala hore do neba, dívala sa iba na ňu a preto si nevšimla, že sa jej nohy chytil žobrák, žobráka sused, suseda žena...ale nakoniec sa žene zachcelo pozrieť sa posledný raz dolu na zem a ked zbadala, koho ťahá so sebou, náramne sa rozčertila a kričala: "Kšš! Chodte preč, to je moja mrkva!" Nachvýľu sa pustila mrkvy a všetci aj s ňou spadli...
JEDINOU PRIČINOU VŠETKEHO ZLA NA ZEMI SU SLOVA "TO JE MOJE".

…

Kniha mi klesla na kolena, slnko sa pozeralo rovno na mňa. Skúmala som, čo sa zmenilo (?). Pozerali sme si do očí a zalieval ma smutok. Neviem, či sa mi to zdalo, alebo naozaj to slnko zlovestne na mňa civelo. Bolo zrazu viac mužské, drsnejšie, zlovestnejšie… išiel z neho strach.
Namýšľam si také? Veci sú predsa bez duše, to my ľudia im vdychujeme nálady. My určujeme, či su pekné, alebo škaredé. My rozhodujeme či ich chceme, alebo nechceme a prečo. My im dávame prívlastky, ony len su.
Ved práve. To neznie utešujúco. Takže to nie je TO slnko vracajúce sa ku mne. Iba som si to priala. Teraz si prajem vziať späť tie slová.
Všetko sa pokazilo.Už to nie je moje slnko, ale už to nie je ani Sašin darček. Radosť sa pošpinila. Zázrak sa pošpinil chtičom.

Hmmm... čakám na daľší príval myšlienok.

Za každym oblakom predsa svieti slnko.

Možno to nie som Ja, ani symbol mňa, ale technicky zobraté, stále zodpovedá mojej intuitívnej predstave o dobrom darčeku pre Sašu. Stále je to tá neurčitá bronzová plastika vhodná do jej bytu a naviac: može to byť  Jej slnko! - ta čarovná predstava, ktorá sa mi zrodila niekde vnútry a ťahala ma do Popradu. Nie?

Moja myseľ sa so mnou hrá ako mačka s myšou.Vdychuje predmetu rôzne nálady, obaľuje ich vždy inou aurou. Už viem, že je to len v nej a teda všetko môžem zvrátiť.

Veci su také, aké ich chceme, alebo potrebujeme vidieť.

Treba sa donútiť ustáliť v tejto poslednej predstave o slnku a ubezpečovať sa v nej až do piatku, kedy budem Sašenu obdarovávať. Treba opäť nájsť tú prvotnú radosť. Nepodliehať myšlienke, že jej darujem čo ja chcem/nechem (uz).

Zabalila som darček naspäť do papiera dúfajuc, že čas, ktory mi zostáva všetko zvráti.

V piatok v nom znovu objavím

...DARCEK PRE SASKU.